Hoci je žitie len na jedno použitie, texty Tomáša Janovica tu budú navždy

V slovenskej literatúre pre deti má jeho tvorba jedinečné miesto.

Dávid Dziak

Koncom minulého roka nás vo veku 86 rokov opustil skvelý a výnimočný človek TOMÁŠ JANOVIC. Nebol z tých, čo plytvajú slovami, rozhovorom v médiách sa vyhýbal, vždy sa staval za svoju výpoveď najmä v hravých textoch, ktoré napísal. Básnik, dramatik, prozaik, textár, zároveň manžel a tato dvoch dcér bol jedným z najznámejších a najcitovanejších slovenských spisovateľov nielen vďaka svojim trefným anekdotám či legendárnym piesňovým textom, ale aj pre vzácne vtipnú, nadčasovú a umelecky vysoko hodnotnú knižnú tvorbu pre deti.

Keby som mal odpovedať na otázku, kto je môj najobľúbenejší básnik pre deti, bez váhania by som povedal meno Tomáš Janovic. Pre mňa ako literárneho kritika detskej literatúry je najdôležitejším kritériom pri hodnotení estetickej kvality textu pre detského recipienta originálnosť, čo je charakteristické pre tvorbu Janovica. Aj preto som mu vyčlenil špecifické miesto vo výučbe detskej poézie u študentov predškolskej a elementárnej pedagogiky. Tí sa u nás, na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, začínajú oboznamovať s literatúrou pre deti a mládež v druhom ročníku.

Jeden zo seminárov je zameraný len na poéziu pre deti, v rámci neho spoznávajú rôznu poetiku. Začíname poéziou pre deti predškolského veku, ktorú zastupujú vybrané básne Františka Rojčeka (napríklad texty Ako vzniká povodeň, Kapela, Čln a vlna). Tak prechádzame k nonsensovej poézii pre čitateľa na konci mladšieho školského veku, a teda pracujeme so zbierkou Do Tramtárie (napríklad báseň Ako sa Kubo stratil) od Miroslava Válka. Čistú, lyrickú poéziu pre detského recipienta reprezentuje Valentín Šefčík s vybranými básňami zo zbierky Zázraky. Spirituálnu, duchovnú poéziu zastupuje Vianočná pošta Daniela Heviera. Nie náhodne si na záver nechávam texty Tomáša Janovica (napríklad Báseň bez mena či Zasadil som telefón z knihy Dín a Dán).

Autor karikatúry:
Tomáš Telepák

V spoločnosti uvedených poetov má Janovic špecifické miesto. Je originálny formálne, tematicky i jazykovo, vďaka čomu ho možno identifikovať aj v texte bez uvedenia mena. Má jedinečnú poetiku a tým aj jedinečné miesto v slovenskej poézii pre deti. Aj preto by nemal chýbať v žiadnej čítanke. Z formálneho hľadiska sa číta veľmi ľahko, trefné a krátke dvojveršové strofy s výborným rytmom a rýmami sa striedajú s prozaickými komentármi.

Týmto žánrovým synkretizmom sa strieda poézia s prózou, lyrický subjekt s priamym rozprávačom, ktorým je zväčša samotný Janovic, manžel, tato dvoch dcér, spisovateľ. Tematizovanie kategórie autora a procesu písania je ďalším osobitým znakom jeho tvorby. Texty sú tematicky prepojené, azda aj preto možno hovoriť o štyroch po sebe nasledujúcich zbierkach Rozprávkové varechy (1975), Dín a Dán (1977), Drevený tato (1979) a Jeleňvízor (1982) ako o rodinnom seriáli, tetralógii, ktorá sa považuje za umelecký vrchol jeho tvorby pre deti a mládež.

Janovicov štýl a osobitý humor stále dokážu osloviť súčasného recipienta: Kozi kuzi kozuka, / ence lence fáry. / Vozi vuzi vozuka, / ajta pajta láry. Napriek tomu, že ide o texty napísané pred viac ako štyridsiatimi rokmi, nestrácajú na atraktivite a aktuálnosti, napríklad v roku 1977 v spomínanej básni Zasadil som telefón zahrabal pod zem telefón, z ktorého vyrástol strom a na ňom tristo telefónov. Keby dnes zasadil taký strom, bolo by na ňom niekoľko tisíckrát viac smartfónov. Podobne Janovicove texty po rokoch niekoľkokrát prerastajú básne mnohých súčasných spisovateľov pre deti a mládež. Tvorba Tomáša Janovica by teda mala byť zasadená tak do čítania súčasných detí, ako aj do čítania budúcich učiteľov, aby z nich vyrástli takí záhradkári, ktorí sa budú starať o jeho básne a vychutnávať si ich plody. Hoci je žitie len na jedno použitie, Janovicove texty budú žiť navždy.