Skip to main content
Lukáš prekonal hanbu a strach. Pomohli mu aj bohovia

Lukáš prekonal hanbu a strach. Pomohli mu aj bohovia

Aktuálny chlapčenský príbeh prináša ošemetnú tému šikanovania.

Zuzana Stanislavová
Zuzana Dodoková: Lukášove trampoty
Ilustrovala: Nikola Aronová
Verbarium 2023, 95 s.
ISBN 978-80-8219-106-9
Lukášove trampoty sú odmietavým postojom voči násiliu v akejkoľvek podobe. V knižnom debute Zuzany Dodokovej však neprimerane skúsenostiam presvitá aspekt dospelého.
Nie je jednoduché napísať dobrú (umelecky kvalitnú, čitateľsky atraktívnu) knihu pre deti o takom aktuálnom, ba pálčivom až ošemetnom probléme, akým je šikanovanie. Vždy tu hrozí nebezpečenstvo, že autor sa pri jeho tematizovaní nevyhne dani z dejovej atraktivity, čo znamená nechcené zjednodušovanie až určité karikovanie problému, alebo naopak väčšej či menšej miere didaktizovania a moralizovania.

Zuzana Dodoková, ktorú doposiaľ poznáme najmä z prekladov kníh pre deti, sa vo svojom debute Lukášove trampoty, určenom dospievajúcim čitateľom, odvážne pustila do predmetnej témy. Svoju motiváciu k napísaniu príbehu a tvorivý zámer vyjadrila v krátkom predslove. Vyplýva z neho jej (evidentne i latentne) odmietavý postoj voči násiliu v akejkoľvek podobe aj dobrá orientácia v problematike šikanovania: v procese, akým prebieha, v psychologických aspektoch jeho účastníkov (agresora, obete, mlčiacej väčšiny) i v základných možnostiach riešenia tohto nešváru a v dôvodoch, pre ktoré nesmie zostať v spoločnosti nepovšimnutý. Otázkou potom zostáva, či a ako sa jej tieto zložité súvislosti podarilo pretransformovať do podoby príťažlivého chlapčenského príbehu.

Cintľavý Heraklas prehovoril

Obraz rodiny je uveriteľný a zohrá v celom spracovaní problému šikanovania nemalú úlohu: prostredníctvom mladšej sestry Klaudie nenápadne vnesie do príbehu informáciu o jednom z modelov „rozbehu“ šikanovania (ohováranie a ostrakizácia v detskom kolektíve), prostredníctvom rodičov naznačí zasa jeden z modelov jeho riešenia (byť oporou pre svoje dieťa, vedieť si získať jeho dôveru, spolupracovať so školou pri eliminácii problému), ale aj neľahkú cestu k tomu, aby sa riešenie mohlo realizovať.

obrazok
Tematizovaný problém je vážny, ale autorka sa ho pokúša nadľahčiť aj humorom. Komický príznak vnáša do príbehu napríklad protagonistova záľuba v starogréckej mytológii, ktorú prostredníctvom alúzií na mýtických hrdinov a bytosti antickej mytológie vtipne a funkčne začlenila do jeho osobnostného profilu i do rozvíjania deja. A tak sa čitateľ v texte stretáva s odkazmi na živé výrazy i hrdinov z antických bájí, počnúc prezývkou Herakles, ktorú protagonista skrze túto záľubu od spolužiakov dostal.

Prezývka podľa mohutného a mocného starogréckeho hrdinu posilňuje v kontraste s pomerne cintľavou postavou protagonistu úsmevnosť príbehu. Prácu s odkazmi na mytológiu možno vo všeobecnosti pokladať za jednu z predností tejto prózy.

Lukáš nie je dospelák

Zrejmé problémy však možno zaznamenať v naratívnej rovine. Autorka si zvolila priame rozprávanie; text z hľadiska lexiky i syntakticko-štylistickej stavby pôsobí síce svižne, ale zároveň krátkodycho až povrchne. Pri voľbe priameho detského narátora je dôležité udržať adekvátnu mieru detského spôsobu nazerania na svet, na seba v ňom a vyjadrovania.

V rozprávaní Lukáša však zrazu na viacerých miestach prerazil aspekt dospelého, čo znamená, že informácia v komentári dvanásťročného protagonistu pôsobí dosť neprimerane jeho skúsenostiam a veku, resp. explicitne vypovedá o niečom, čo by malo byť záležitosťou netextového, obrazného stvárnenia.

Napríklad na margo agresora Fera rozprávač konštatuje: „Cíti, že sa ostatným nevyrovná rozumom, a preto sa o to pokúša silou.“ (s. 10); alebo na inom mieste pri pohľade na písmo tohto agresora premúdrene hovorí: „Ten silák si neverí. Je citlivý a obáva sa samoty.“ (s. 15). Podobne nepresvedčivo a priamočiaro pôsobí konštatovanie: „On robí zle preto, aby si ho niekto všimol. Faktom je, že nemá kamarátov.“ (s. 16).

Podotknime, že nepresvedčivosť takýchto výrokov nesúvisí s tým, že by ich obsah azda na agresorov neplatil, ale skôr s tým, že jednak presahujú skúsenostný komplex dvanásťročných tínedžerov a väčšinou aj spôsob ich vyjadrovania, jednak svojou priamočiarosťou kráčajú proti princípom literárnej umeleckej výpovede. Primeranejšie je zdieľanie takýchto faktov s čitateľom tam, kde rozprávač otvorene parafrázuje rodičovské komentáre a názory.

V naivite formulácie

Oproti obrazu obete šikanovania stojí obraz agresora – spolužiaka Fera z paralelnej triedy – a jeho rodiny. Táto línia nepatrí v próze k najvydarenejším; ak sme vyššie spomenuli nebezpečenstvo nechcenej karikatúry, tak práve tu sa to deje najmä v dôsledku zjednodušovania psychológie postáv a vzťahov medzi nimi. Agresor Fero je vo svojej role málo presvedčivý, akýsi nedokrvený, schematický v akciách (vymáhanie desiaty, peňazí, prenasledovanie na bicykli).

Napriek tomu, že rozprávač verbálne presviedča čitateľa o tom, ako si Fero na všetkých dovoľuje, v skutočnosti táto postava vyznieva skôr ako outsider na poľutovanie a dojem čitateľa z neho je viac rozpačitosť ako hrozba. Pri modelovaní predmetnej postavy cítiť, ako ju autorka tlačí do roly agresora – a ako z toho napokon vyplynie pomerne naivná karikatúra. Čosi podobné, len ešte viac hyperbolizované sa udeje aj v prípade Ferovho otca.

Očividne je úlohou tejto postavy a jej vzťahu k synovi dokumentovať fakt, že agresormi sa spravidla stávajú tí, čo vyrastajú bez lásky, porozumenia a sami sú vystavení agresii blízkych. Schematický spôsob, akým je táto pravda vyjadrená, sa však nezdá byť najšťastnejší, pretože napokon je jeho výsledkom (zaiste nechcené) zľahčovanie celého problému.

Napokon, podobne účinkuje aj epizóda s krémom na topánky v desiatovej žemli, ktorej nepríjemné následky v oblasti trávenia majú byť protagonistovou pomstou Ferovi. Epizóda čitateľov zaiste pobaví, ale možno ju budú vnímať aj ako veľmi naivnú. Naivne vyznieva (v kontexte diania nie tak z hľadiska akcie, ako skôr z hľadiska formulácie) aj následný Šimonov pokus o zmierenie: „Vieš, je mi ľúto, čo sa stalo. Bál som sa, že ti žemľa uškodila. Predsa len, ak by si chcel, mohli by sme byť kamaráti...“ (s. 19).

obrazok
K úrovni happy andu

Pravdaže, miest, ktoré z hľadiska umeleckého stvárnenia tematizovaného problému pokrivkávajú, je v príbehu viac. Zrejme súvisia s autorkinou snahou vyslať k mladému čitateľovi na malej ploche čo najkomplexnejšiu správu o tom, čo je to šikanovanie, aký ma priebeh a ako by mali konať jednotlivé zúčastnené strany.

Napríklad za vyššie citovanou ponukou priateľstva možno vidieť autorkinu správu pre čitateľa, že pokus riešiť problém po dobrom pri šikanovaní spravidla nefunguje. Iné epizódy načrtávajú odpoveď na otázku, prečo sa obeť šikanovania dospelým, ale aj rovesníkom len ťažko priznáva k svojej situácii. Dej príbehu v skratke načrtáva, akými fázami prechádza šikanovaná osoba od pokusu riešiť vec zmierom a ustupovaním pred nátlakom, cez zvažovanie možnosti vykúpiť sa až po rozhodujúci moment: poznanie, že bez vonkajšej pomoci to nepôjde.

Vtedy vstupuje do hry aktivita okolia, ktoré sa musí zjednotiť vo svojom odpore voči agresorovi: predovšetkým mlčiaca väčšina rovesníkov, kde sa musí nájsť všímavý a veľmi empatický člen, navyše dostatočne autoritatívny, aby strhol na stranu pomoci aj ostatných (v príbehu je to spolužiačka Andrea, ktorá je modelom takejto osobnosti), rodina (v príbehu sú to Šimonovi rodičia, ktorí riešia vec komplexne) a škola, ktorá si všíma zmeny v správaní a v pracovných výkonoch žiaka (v príbehu je to triedna učiteľka). Súčinnosť týchto troch prvkov, vrátane prelomenia vnútorných zábran u obete, napokon vedie k riešeniu problému. Ako pozitívum prózy možno hodnotiť fakt, že v súvislosti s osobnosťou agresora a jeho životnou situáciou autorka naznačila nevyhnutnosť pomôcť aj jemu, ale nedoťahovala to do roviny lacného happy endu.

Dramatizmus príbehu obstaráva najmä vnútorný zápas protagonistu so sebou, s tým, ako prekonať vlastnú ostýchavosť, hanbu, strach z požiadania okolia o pomoc. Požiadať o pomoc, to je to, čo možno považovať za rozhodujúci krok v zápase so šikanovaním.

Naliehavá téma, funkčná mytológia

Z literárno-umeleckého hľadiska by sme teda próze Zuzany Dodokovej mohli vyčítať dosť; predovšetkým zjednodušenie viacerých stránok tematizovaného problému, jeho modelové stvárnenie či početné nedôslednosti v rozprávaní (okrem vyššie spomenutých rozprávač napr. na jednom mieste tvrdí, že učitelia si počas prestávok na chodbe nič nevšímajú – na inom mieste zasa, že pozornosti učiteľov práve na chodbe nič neujde) a schematicky vypracované profily niektorých postáv (najmä agresor a jeho otec, ale aj spolužiačka Andrea).

Príbeh však môže byť pre desať-jedenásťročných čitateľov užitočným a zaujímavým čítaním. Užitočným preto, lebo nevtieravo, stručne a pritom komplexne zoznamuje deti s problémom šikanovania a s možnosťami, ako mu čeliť. Zaujímavým vďaka dynamickej narácii, jednoduchému, nenáročnému a vcelku vtipnému deju (hoci miestami naivnému, v konečnom dôsledku zľahčujúcemu celý problém), v ktorom azda ocení aj autorkinu schopnosť funkčne zapracovať do diania mytologickú látku tak, aby príbehu neprekážala, ale ho ozvláštňovala ako jeho organická súčasť.

Tematizovaný problém knihy sleduje v jej výtvarnom dizajne aj ilustrátorka Nikola Aronová. V čierno-bielych ilustráciách sa sústredila najmä na figuratívne kresby a vyjadrenie mimiky a gestiky postáv. Reagujúc v niektorých ilustráciách na líniu antickej mytológie zdôrazňuje aj tú jej funkciu v príbehu, ktorou súvisí s procesom protagonistovho hľadania cesty z problémov (odraz mytologických príbehov v jeho snoch vyjavuje ťaživosť prežívaného problému, ale aj naznačuje riešenie, vnútorne posilňuje a znásobuje odvahu). Stručné vysvetlenie pojmov z antickej mytológie, s ktorými autorka v texte pracuje, v záverečnom Slovníčku pojmov usvedčuje autorku z tak trochu didaktických ambícií celého knižného projektu.