Keď nevidiacim vstúpi do cesty ružový slon

Na dobrodružnú výpravu za farbami treba zobrať aj nevidiacich. Sami sa tam totiž nedostanú.

Svet nie je čiernobiely. Dokonca aj svet nevidiacich môže byť nekonečne pestrý, stačí siahnuť po palete a vymaľovať si ho. Ako to však zvládne človek, ktorý sa nikdy nezahľadel na blankyt neba, nenadchýnal sa purpurom kvetov či tyrkysom mora, nikdy mu nevyrazil dych karmín drahých kameňov či lesk tizianových vlasov? Odkiaľ vie, akou farbou vyjadriť smútok a či je naozaj všade taký čierno-čierny ako u nás? Prečo by mal vedieť, že do krajiny zázrakov ho neprivedie len „obyčajný“ biely králik, ale aj ružový slon?

Hlboká viera v múdrosť a spravodlivosť prírody sprevádza ľudstvo odpradávna. Od toho istého pradávna sa datuje aj vrúcne prianie veriť, že – keď už nevidiacim niekde ubrala – inde nešetrila a rozdávala plnými priehrštiami. Dejinami sa preto vinú predstavy o tom, že všetci nevidiaci majú hudobný, ba absolútny sluch, nadmerne vyvinutý hmat, ktorým dokonca dokážu rozoznávať farby.

Výskumníci sa usilovali zistiť, či odlíšia zelenú od červenej, teplú od studenej, sýtu od mdlej. Neúspešne. Nevidiaci žiadne nadprirodzené schopnosti nepreukázali. Ako by aj, že? Všetko je to mýtus! Zhoršením či stratou zraku sa ani sluch, ani hmat automaticky nezlepšujú, chce to motiváciu, vytrvalosť a systematický tréning. Jeden vám preto identifikuje značky áut podľa zvuku motora, druhý sotva zachytí, že okolo čosi prešlo, ten vám s istotou pomenuje druhy látok, keď mu ich vložíte do dlaní, tamten len mávne rukou.

Skupina nevidiacich (tak ako ktorákoľvek iná skupina ľudí) totiž ani zďaleka nie je monolitná. Ani schopnosťami, ani osobnosťami. Sú medzi nimi ľudia láskaví, empatickí, ale aj sebeckí či povýšeneckí. To, že ich očami sú uši a ruky, je len jednou z mnohých ich charakteristík. Rozhodne by však nemala byť jediná, a už vôbec nie určujúca. Dovoľte mi predstaviť vám niekoľko z nich.

Mihotavé škvrny bez mena

Časť nevidiacich sa o farby jednoducho vôbec nezaujíma. Väčšinou sa nevidiacimi narodili, alebo stratili zrak do piateho-šiesteho roku života. Netušia, ako farby vyzerajú, čo znamenajú a akú majú silu. Niektorým sa pravdepodobne pred očami mihajú farebné škvrnky alebo svetielka, no keďže nevedia, čo z toho je zelená a čo modrá, nedokážu si k vizuálu priradiť ani názov, ani emóciu. Nad oblečením si hlavu nelámu, šatník majú plný kúskov, ktoré si všetky spolu rozumejú a hodia sa k sebe. Farby sú pre nich prázdne slová, v knihách či filmoch s audiokomentárom považujú zmienky o farbách za zbytočné a v podstate zaťažujúce.

Pravdaže, nájdu sa aj takí, čo sa o farby zaujímajú, a to napriek tomu, že im zážitok pokochať sa nimi nikdy dopriaty nebol. Chápu, že nežijú v špeciálnom svete, kde sa farby k slovu nedostanú. Vnímajú, že sú menšinou, a usilujú sa čo najviac zapadnúť. Svet okolo nich je veľmi vizuálny a neschovajú sa pred ním, čo by ako hlboko zaliezli.

Farba je nálada a nálada je farba

Nevidiaci sa doslova naspamäť učia, že slnko je žlté, obloha modrá, obláčiky biele, tráva zelená. Zapamätať si však musia aj to, že to isté slnko môže byť zároveň oranžové, aj ružové, obloha aj sivá, oblaky aj čierne a tráva aj žltá či sivozelená. Pýtate sa, či si tým všetkým musia plniť myseľ? No, v podstate áno. Ako inak by vedeli, akú emóciu im popisom chce niekto odovzdať, akú náladu vyvolať, ako bez slov ovplyvniť atmosféru?

Aj nevidiaci sú denne v kontakte s kultúrou a literatúrou, preto sa musia naučiť, ktorá farba čo symbolizuje a ako ju interpretovať. Ak sa na stránkach knihy, vo filmovej scéne či na pódiu divadla mihne ružový slon, musia vedieť, že od skutočnosti veru odbehol poriadne ďaleko.

V tej chvíli sa začína pátranie po tom, prečo mu fantázia autora prisúdila akurát takýto odtieň, na akú inakosť chcela poukázať. Zároveň je však dôležité vedieť, k akým stereotypom sa ružová v našej spoločnosti viaže. Bez tejto znalosti môže nevidiacemu úplne uniknúť pointa a, čo je horšie, príde o zážitok.

Svetlá farba je riedke kakao

Samozrejme, ľudia pochopia, že farby môže poznať len nevidiaci, ktorý niekedy v živote videl, ale, ruku na srdce, absolútna neznalosť predsa len zarazí. Každý človek so zrakovým postihnutím, aj tým najťažším, by mal farby poznať. Minimálne do tej miery, aby sa dokázal zapojiť do bežného rozhovoru.

Nie, nechcem predstierať, že vysvetliť nevidiacim od narodenia farby a ich odtiene, takisto ako pojmy sýty a pastelový či svetlý a tmavý je jednoduché, aj tak by ste mi neuverili. Možno si však pomôcť tým, čo poznajú. Napríklad svieža, sýta farba je ako čerstvý, chrumkavý šalát, mdlá zas, naopak, ako už zvädnutý, svetlá farba môže byť riedke kakao, tmavá hustá čokoláda. Všetko je na našej fantázii!

Pochopiteľne, stále ide len o prirovnanie, reálnu predstavu o farbách si nevidiaci nemá ako utvoriť, pretože je to vec výsostne vizuálna. A aby to nemal úplne jednoduché, každý vidiaci vníma farby trošku inak – pre niekoho sú výrazné kontrasty zaujímavé a nevšedné, iný povie, že farby kričia a je to nepekné. Preto to chce čas, kým si nevidiaci ustáli predstavu o farbách a vybuduje k nim istý vzťah.

Ako sa farby dostanú k slovu

A ako je to s ľuďmi, ktorí niekedy videli? Čím dlhšia bola táto ich skúsenosť, tým dlhšie si farby pamätajú. Ich pamäť sa však viaže len na javy, veci a predmety, s ktorými sa reálne stretli. Znamená to, že ak majú v pamäti zachovaný obraz jarnej trávy, vedia, o akú zelenú ide, ak si pamätajú bielu kávu, chápu, aký je to odtieň hnedej. Ak sa im však z pamäti vytratila konkrétna spomienka, musia si ju podľa popisu v predstave namiešať. Samozrejme, dá sa to, a hoci nikto neskontroluje, či predstava zodpovedá skutočnosti, je veľmi pravdepodobné, že sa to k nej približuje.

Táto skupina ľudí má zažité, aké sú farby dôležité a aký odkaz nesú, preto sa na ne často pýtajú. Len tak sa môžu ponoriť do atmosféry. Je pre nich o čosi ľahšie rozlišovať medzi vkusným a nevkusným a skôr porozumejú pojmu gýč, hoci ani pre tých, ktorí sa nevidiacimi narodili, to nemusí byť trinásta komnata.

Sny s vypnutým obrazom

Ľudia, ktorí niekedy v živote videli, mávajú občas aj farebné sny. Pravdaže, v spánku sa im vynárajú obrazy, ktoré sú hlboko v ich mysli ešte živé. Naopak, miesta, ktoré navštívili už ako nevidiaci, sa im v snoch zobrazia tak, ako ich vnímali v skutočnosti – cez zvuky, hlasy, vône a emócie. Akurát s vypnutým obrazom. Pokoj, radosť, smútok či strach sú však rovnako silné, rovnako povznášajúce a niekedy aj ťaživé.