Strach detí má veľké oči, keď sú dospelí ľahostajní

Jiří Žáček: Najmilšie rozprávky 
Ilustrácie: Vlasta Baránková. 
Buvik 2024, 159 s.

S malou čitateľkou som sa rozprávala o strachu. Priznala sa, že ona a jej priateľky sa neboja negatívnych postáv v klasických rozprávkach, hlavne ak sú v knihe prijateľné a najčastejšie v podobe realistických ilustrácií. Boja sa však súčasných strašidelných postáv vo filmovom stvárnení. Zároveň na mňa zapôsobila nitrianska výstava plechových monštruóznych postáv filmových hrdinov (robotov). Strašidelne tam vyzerali aj pozitívne postavy ako Harry Potter, medvedík Pu či Shrek, takže sa niektorým deťom nečudujem, mala však dostatočný počet obdivovateľov rozličných vekových kategórií na to, aby sa dala pokladať za úspešnú.

A do tretice vyšiel preklad českého spracovania najznámejších klasických rozprávok pre deti Najmilšie rozprávky od českého autora Jiřího Žáčka s ilustráciami Vlasty Baránkovej. Pozrime sa na jej vizuálny, kompozičný a komunikačný potenciál.

Kozliatka vlkovi neotvoria

Kniha sa skladá z dvoch častí. Prvá s názvom Rozprávky na dobrý večer obsahuje najjednoduchšie rozprávkové texty, určené celkom malým deťom. V nich sa berie do úvahy, že daná veková kategória sa zoznamuje s elementárnymi životnými zážitkami a zásadami, preto sa v závere každej rozprávky nachádza malé ponaučenie či zhrnutie deja. Autor sa snažil eliminovať zlo alebo ho celkom z príbehu vynechať, hoci tým porušil originál. Napríklad  rozprávka o Troch malých kozliatkach sa končí happy endom, lebo mláďatká vlkovi neotvoria dvere, z čoho vyplýva ponaučenie, že matku treba počúvať a potom sa nič zlé nestane, o čom svedčia posledné dva riadky na osobitnej strane: Zmúdreli nám kozliatka – skončila sa rozprávka“. A naopak, v rozprávke o dvoch nemúdrych medvieďatkách, ktoré prídu o syr, lebo sa nevedia dohodnúť, líška iba konštatuje: „Medvieďatá strelené – skončilo sa delenie“.

Aj ostatné rozprávky sú zamerané na hlúposť, neposlušnosť a iné detské prehrešky, ale nikdy nestrašia a ani prvoplánovo nepoúčajú. Pristupujú k detskému príjemcovi veľmi jemne a vyberaným spôsobom. Tomu zodpovedá aj slovník, zjemňujúci niekedy dramatickejší príbeh napríklad o Červenej čiapočke. K zmierlivému jazykovému prejavu prispeli nemalým dielom prekladateľky Mária Števková a Jana Šimulčíková kultivovaným jazykom s množstvom deminutív, pripomínajúcich detský jazykový prejav a zároveň podporujúci expresívnosť textu.

Zlaté veľryby

A tak na jednej strane sa autori snažia eliminovať strach dieťaťa z rozprávky, čo na druhej strane nerešpektujú rodičia, ktorí deťom dovolia pozerať filmy, kde sa neustále zvyšuje hrôzostrašnosť zobrazených postáv. Najčastejšie sú obdarené väčším rozmerom, abstraktným výzorom a škaredosťou (spomeňme na roboty z nitrianskej výstavy), no ešte dôležitejšia je situácia, v ktorej vystupujú, kde sa zdôrazňuje ich zlé a nemilosrdné správanie. Tento postup má však ešte jeden nepriaznivý (či pozitívny?) dopad na detského príjemcu (neskôr aj na dospelého). Môžu sa prestať báť a tvorcovia potom musia neustále posilňovať a zvyšovať negatívny výzor filmových postáv. O tom svedčí aj video na internete z nitrianskej výstavy, kde malý chlapec neprejavuje strach, ale nadšenie z vystavených robotov.

Druhú časť knihy tvoria texty so zložitejším príbehom, kde si autor  už nedovolil toľko zásahov do originálu. Sú mierne skrátené, ale podstata je zachovaná. Vyznačujú sa však humorom, ktorý príbehy nadľahčuje a čitateľa zabáva. Tomu sú podriadené aj vyčlenené vety v závere. Napríklad rozprávka O rybárovi a zlatej rybke je ukončená nasledovne: „Poďme my k moru! Čo keby žili tam  zlaté veľryby?“ Alebo autor v rozprávke Kocúr v čižmách radí: „Vravím vám to, kamaráti moji, kúpte čižmy svojmu kocúrovi!“

Zmierlivému tónu všetkých rozprávok pomáhajú aj ilustrácie – malé i veľké, celostranové i dvojstranové, čo zvyšuje záujem dnešného malého čitateľa, zvyknutého predovšetkým na vizuálnu kultúru.

Dnešná kultúra – knižná či filmová – pristupuje k detskému prijímateľovi často bezcitne, či bez znalosti jeho psychiky, preto je citovaná kniha mimoriadne pozitívnym príspevkom do čítania pre malé deti.

A na záver odpoveď na otázku v názve. Strach má veľké oči najmä vtedy, keď sa deťom poskytuje nevhodný typ kultúrneho zážitku, čo znamená, že je výsledkom neprofesionálnej výchovy alebo ľahostajnosti dospelých pri výbere kníh, filmov, videí a iných nosičov kultúrneho (či nekultúrneho) zážitku detského príjemcu.