V jeden krásny jarný deň roku 1841 zakotvil v prešporskom prístave diaľkový parník, aby doplnil uhlie pre ďalšiu plavbu hore Dunajom. Medzi pasažiermi, ktorí si vo voľnej chvíli išli prezrieť mesto, bol aj slávny rozprávkar Hans Christian Andersen.
Pripomeňme si jeho milé slová, ktorými opísal svoje spomienky na návštevu mesta v cestopisnej autobiografii ROZPRÁVKA MÔJHO ŽIVOTA BEZ PRÍKRAS (vyd. Buvik, Bratislava 2005). Je to zaujímavé čítanie.
... Počas plavby v druhé predpoludnie sa nám naskytol pohľad na nízke, lesom porastené brehy, tu a tam sme videli vodný mlyn, tu a tam dedinku s kostolom. Napokon sme 3. júna 1841 dorazili do Prešporka. Ako sme pristávali, čašník hodil z nábrežia do Dunaja celú sadu hracích kariet, nebesá vedia prečo. Karty sa hlboko ponorili, akoby hľadali dno, jedna sa oddelila a vyplávala na hladinu, srdcová dáma. Tri razy sa hlboko uklonila a potom sa ponorila. Takto nás uvítal Prešporok.
Neďaleko miesta, kde sme vystúpili na breh, sa týči múrikom obohnané, významné návršie - „korunovačný vŕšok“. Vôkol neho sa počas korunovácie kráľa zhromaždia zástupy veselých ľudí - Uhri sú rúči, naozaj švárni ľudia! Na všetkých lodiach vejú trojfarebné zástavy, kanóny rachotia a uhorský kráľ v rovnakom úbore a s rovnakou korunou ako svätý Štefan vycvála na vŕšok a s mečom vztýčeným na štyri svetové strany prisahá, že bude chrániť a brániť svoju krajinu. Kostolné zvony, pozauny a salvy z diel zdravia pomazaného Pánovho a nadšený dav mu prevoláva na slávu!
Páči sa mi toto živé a mnohotvárne mesto! Obchody akoby preniesli z Viedne! „Je tu na čo pozerať," vraví mi občan, „poďte so mnou na ruiny zámku vysoko na kopci nad Dunajom. Odtiaľ máte výhľad na plávajúci most, na mesto a Žitný ostrov! Na kopec vedie ulička s pestrofarebnými domami, s voňavými stromami, deti tancujú v teplých lúčoch slnka. Prejdeme sa mestom, máme tu staré pamiatky a čarovné povesti!"
Sú tu aj krásne ruže a ešte krajšie deti - stretol som dievčinku s veľkou kyticou, usmiala sa na mňa, na cudzieho, zastala v rýchlej chôdzi, vzala jednu z najkrajších ruží, dala mi ju, uklonila sa a bola preč. Tá ruža nezvädne, rozkvitne v básni, a až tá dievčina o niekoľko rokov rozkvitne v ružu, náhoda jej prinesie moju báseň - a hádam si spomenie na cudzinca, ktorého kedysi obdarovala kvetinou.
Stojíme na námestí pred radnicou, nad bránou v múre sa skvie namaľovaná freska, predstavuje starého muža v čiernom kaftane s dlhou bradou, skláňa sa nad otvorenou knihou. Čo to asi znamená, čo vraví povesť? Je to hrôzostrašný príbeh. Ten muž hol kedysi jedným z najmocnejších radných pánov, alchymista a astrológ, obávaný a nenávidený. Vedel si všetko privlastniť, ešte aj políčko chudobnej ženy. Úbožiačka žena pribehla na radnicu, kde zasadal s ostatnými mocnými mesta. Zúfalo bedákala a vyzvala ho, aby odprisahal, že konal podľa práva a svedomia, a on vzal knihu, sklonil sa nad ňu, dutým hlasom prečítal prísahu, zdvihol ruku a prisahal. Vtedy sa sieňou prehnal víchor a všetci klesli na zem, a keď sa rozhostilo ticho a vstali, krivoprísažníka nikde, oblok rozbitý a vonku na múre sa skvel nezmazateľný, každou črtou živý obraz prešporského radného pána, ako ho vidíme ešte dnes. Čert ho vypľul do hladkej omietky ako farebný tieň.
Naša loď pokračovala v ceste a čoskoro sme stretli iný parník, Arpád, prichádzal z Viedne a bol rovnako preplnený pasažiermi ako náš. Mávali sme klobúkmi, kývali vreckovkami, zrkadlili sme sa jeden druhému v očiach, a vtom obraz pominul, ani jedna z mnohých postáv mi neostala v pamäti, iba dáma v hodvábnom plášti so zeleným slnečníkom. Tá sa mi skryla v srdci, dúfam, že je žena ako sa patrí!
Celé predpoludnie, ešte prv ako sme sa priblížili k Prešporku, sme v diaľke videli, ako nad obzor stúpa hustý, silný dym - bol to požiar, v ten deň vyhorela polovica obce Devín. Pri západe slnka sme dorazili k tomuto miestu, jednému z najmalebnejších na celej našej ceste. Vysoko na kopci ležala ruina, určite najkrajšia na celom Dunaji. Červené večerné slnko svietilo na mokré mlynské kolesá; keď sa otáčali, zdali sa ako vytepané zo zlata. Všetko navôkol bolo zelené a voňavé! Devín v Uhorsku je malý fliačik, čo spadol z neba! A hľa, uprostred toľkej krásy obraz žalosti a núdze, polovica obce v troskách a popole, zo spáleniska stúpal hustý dym. Ako stĺpy čneli do povetria štíhle komíny. Z kostola bola strhnutá strecha, červené plamene olizovali sčerneté múry! Aká bieda! Mnohé matky ešte hľadali deti, jedna žena stála na brehu a zalamovala rukami, po móle skackal opálený kôň!
Plavíme sa ďalej, sme v Rakúsku a na druhý deň ráno uvidíme Viedeň! ...
Viac o soche H. Ch. Andersena v Bratislave:
Bronzovú sochu Hansa Christiana Andersena odhalili na Hviezdoslavovom námestí 2. júna 2006 pri príležitosti 165. výročia návštevy H. Ch. Andersena Bratislavy. Autorom sochy je akademický sochár Tibor Bartfay.
Tibor Bartfay vytvoril päť návrhov sochy bez nároku na honorár. Na projekte spolupracovali Občianske združenie Hansa Christiana Andersena a BIBIANA medzinárodný dom umenia pre deti.
Na podstavci sochy je vyrytá veta o Bratislave z Andersenovho denníka: „Hádam si raz spomeniete na cudzinca, ktorý navštívil vaše mesto."
