IVAN POPOVIČ OSLAVUJE 80 ROKOV
Pri jeho aktivitách vo výtvarnej tvorbe to bude dlhý proces osláv
„Slováci sa vo svete nestratia, nech sú už kdekoľvek. (citát z roku 1932)“
Myslím, že týmto citátom pána Gustiho Popoviča známeho z fotografie na vrchole mrakodrapu RCA Building, dnes GE Building. Denník New York Herald Tribune zverejnil tamojšiu fotografiu 2. októbra 1932, vystihneme všetko... (Denník New York Herald Tribune zverejnil tamojšiu fotografiu 2. októbra 1932.)
Ivan Popovič o svojom dedkovi nevedel. Ale mal to v génoch.
Narodil sa v Bánovciach nad Ondavou. Kvôli postupujúcemu frontu sa musela jeho rodina presťahovať do Hniezdneho, kde prežil detstvo. Školu navštevoval v Kežmarku.
Od detstva sa venoval kresbe. Ukončil štúdium geografie a kartografie v Košiciach na Vyššej priemyselnej škole, ale tomuto odboru sa venoval len minimálne. Mal záujem o štúdium animácie na UMPRUM v Prahe (Česká republika).
Ako trinásťročný dostal svoj prvý honorár za novinovú kresbu.
Pracoval ako kreslič, neskôr ako revízor máp v Kartografickom a reprodukčnom ústave v Modre-Harmónii. Začiatkom roku 1963 sa zamestnal ako výtvarný redaktor mládežníckeho vydavateľstva Smena. O tri roky neskôr sa rozhodol zanechať aj toto pôsobisko a svoj talent ďalej rozvíjal už len ako slobodný umelec na voľnej nohe.
Od polovice šesťdesiatych rokov sa venuje rozličným umeleckým disciplínam podľa vlastných priorít a aktuálnych možností. Účasť na seminári o animovanom filme v roku 1964 ho priviedla k vzniku krátkometrážneho filmu PINGVIN v tom istom roku. Film bol zároveň prvým vzniknutým dielom v novozaloženom štúdiu animovaného filmu Slovenskej filmovej tvorby (SFT). V začiatkoch konštituovania skupiny Kresleného filmu najviac upútal pozornosť práve debut bratov Popovičovcov. Názov PINGVIN vznikol podľa hrdinu, ktorý kráča po lese so samovražednými úmyslami, ale les je zoťatý, jednoducho nejestvuje. Absurdná situácia, trochu zo smutných drám z myšlienok dadaistických výtvarných a dejových konštrukcií.
Spoločensko-satirické animované filmy i večerníčky pre deti
Od vtedy sa Ivan Popovič podieľal na mnohých ďalších animovaných filmoch, či už na spoločensko-satirických, určených pre dospelého diváka, alebo na televíznych večerníčkoch pre deti. V prípade všetkých bol autorom námetu, scenára a výtvarných návrhov. Väčšinu z nich režíroval a niektoré aj animoval. Medzi najúspešnejšie patrí groteskný film o ľudskej hlúposti SOCHA (1969), ktorý vytvoril v spolupráci s Jaroslavou Havettovou. Autorská dvojica sa v práci inšpirovala Michelangelovou ideou – „V každom kameni je ukrytá socha“ – len ju treba vysekať. V SOCHE sa symbolicky komunikuje téma darebákov, hlupákov a príživníkov, ktorí sedia na dôležitých miestach, ničomu nerozumejú, ale rozhodujú o živote a smrti. Havettová s Popovičom siahli po jednoduchých, ale razantných kresbách a gagoch.
Nasledoval popartový, prvý slovenský animovaný videoklip PIESEŇ (1969), trinásťdielny seriál HLAVIČKOVE ROZPRÁVKY (1975) s hercom Jozefom Dvořákom či film nakrútený na motívy rovnomennej básne Miroslava Válka PANPULÓNI (1976), kde experimentoval so spojením animácie, fotorealizmu a živej hereckej akcie.
Bol aj tvorcom bábkového filmu NARODENINY 2001 z roku 1978 – už vtedy s ekologickou témou, ktorý bol ocenený na Medzinárodnom filmovom festivale v Paname.
Anekdota v štýle sci-fi BOLI TU UFÓNI (1984), v ktorej Popovič využil syntetický spôsob filmového myslenia, zase získala na prvom európskom festivale krátkych filmov v Berlíne Hlavnú cenu v kategórii animovaných filmov. Pre príbeh zápasu človeka a červíka o zrelé jabĺčko, v ktorom obaja zahynú a z jabĺčka vzlietnu nad Bratislavu mimozemšťania, Popovič zvolil animáciu živého herca (takzvanú pixiláciu) a nakrútil metaforu o ľudskej prízemnosti. Popovič pomocou absurdných krátkych spojení a nových výrazových možností zachytáva život z tých najnečakanejších stránok a pritom dosahuje poeticky krehký tvar.
V roku 1979 realizoval snímku STRÁŽCA SEN, ktorou položil základy slovenskému bábkovému filmu. Dynamický príbeh dobrého sna pomáhajúceho nájsť stratenú bábiku rozohral na plátne spolu s výtvarníkom Vladimírom Pikalíkom, s ktorým od tohto počinu vytvoril tvorivý tandem.
Popri filmovej, televíznej, ale aj rozhlasovej tvorbe sa naďalej venuje aj kresbe, maľbe, karikatúre a dizajnu. Spolupracuje s viacerými redakciami a vydavateľstvami. Svoje diela prezentoval už na mnohých samostatných i kolektívnych výstavách doma aj v zahraničí.
Jeho umenie sa vyznačuje svojským humorom, ktorý je nežný, lyrický a upozorňuje na poetickosť neživých predmetov či javov. Na druhej strane však dokáže byť aj drsný, najmä v prípadoch obrany ľudskosti v boji proti odcudzeniu ľudí a zmechanizovaniu citov. Je to nápaditý, miestami bizarný štýl plný neobvyklých spojení a paradoxov. Častým výsledkom je až prekvapivo jednoduchá pointa v kombinácii s rovnakou jednoduchosťou línií a celkového obrazu.
Od roku 1960 pracuje ako ilustrátor detských kníh a časopisov
V tom istom čase sa spolupodieľal na založení Galérie mladých v Bratislave (fungovala do roku 1990), neskôr aj na vzniku galérie Siemens Fórum Bratislava. S Dávidom Popovičom pracoval tri roky na autorskom výbere a inštaláciách expozícií tejto galérie.
Od roku 1992 vedie Ivan Popovič spoločnosť MY STUDIO, kde sa nakrúcajú kreslené reklamy s charakteristickým rukopisom autora. Nadviazalo sa na jeho predchádzajúcu rozsiahlu umeleckú činnosť v oblasti animovaného filmu, plagátu, ilustrácie, kresleného humoru, grafického dizajnu a reklamy. Popovič výrazne prispel aj k tvorbe plagátov, dizajnérsky sa podieľal na rôznych reklamných kampaniach, tvoril materiály pre domáce i zahraničné firmy. Spoločne so synom Dávidom Popovičom spolupracuje s množstvom printových médií, najmä v súvislosti s vytváraním logotypov. V produkcii MY STUDIO vzniklo množstvo animovaných filmov a televíznych spotov.
V neposlednom rade je predmetom jeho záujmu aj literatúra
S Vladimírom Popovičom vydal niekoľko originálne vypravených kníh venovaných deťom, medzi nimi napríklad tituly KEĎ SI SÁM DOMA (1969) a JA SA VOLÁM KLINČEK (1965 – 1984). Pre dospelých čitateľov napísal knihu ŽENA CEZ PALUBU (1971), ktorú však stihol normalizačný osud, bola zošrotovaná pre nevhodný obsah. Za knihu UTEŠITEĽ ŽIEN (1994) získal ocenenie Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska.
Hoci si každá z profesií Ivana Popoviča vyžaduje celého človeka, on vo všetkých dosahuje také výsledky, že ho ani v jednej nemožno považovať len za hosťujúceho autora. Jeho postrehy sú jemné a rafinované, často vyjadrené jednoduchou tenkou čiarou, ktorá jasne a stručne tlmočí myšlienku. Zdá sa, že všetko vníma stále s humorom.
