Ivan Popovič: Mal som to šťastie, že som si pre seba a svoju prácu zvolil hneď na začiatku cestu: ísť ruka v ruke s humorom!
Výtvarník, animátor, režisér, scenárista, prozaik, ilustrátor, karikaturista, cestovateľ patrí medzi najproduktívnejších predstaviteľov slovenskej animovanej tvorby.
Ivan Popovič, vzácny človek a všestranný umelec, ktorému nikdy nechýbal humor. Ani keď som ho oslovila na rozhovor pri príležitosti jeho 80. narodenín. Výtvarník, animátor, režisér, scenárista, prozaik, ilustrátor, karikaturista, cestovateľ patrí medzi najproduktívnejších predstaviteľov slovenskej animovanej tvorby. 16. októbra oslávi svoje 80. narodeniny a pri tejto príležitosti sa s ním porozprávala Eva Vargová.
Ako sa máte, čím aktuálne žijete?
Momentálne si robím takú malú inventúru vo svojich veciach a niekedy
sa až divím, čo som toho – a koľko veľa – vo svojom živote popáchal. Našiel
som i také veci, na ktoré som už dávno zabudol. Dívam sa na ne a pýtam
sa sám seba: Popovič, to fakt si ty toto všetko vymyslel, nakreslil, namaľoval,
napísal, nafilmoval? Kedy si to stihol? A potom kráčam ulicou, oproti kráča
mladá mamička a tlačí pred sebou kočík. Pozdravím a dievčatku v kočíku dám
papááá. Malá sa rozžiari ako také slniečko, smeje sa na mňa, a i ona mi dá
papááá. A tá jej mamička mi vraví – však i ja vás poznám! Hlavičkove rozprávky!
To ste urobili vy, pravda? Víla Slabejka, víla Lomnička... Videla som všetky vaše
večerníčky, aj opakovane. Patria k môjmu detstvu, veľmi sa mi vtedy páčili...
No nepotešilo by vás takéto stretnutie? Hneď sa mi deň zdal oveľa krajší.
Onedlho oslávite úctyhodné jubileum, 80 rokov. Dovoľte mi aj touto cestou vám srdečne zablahoželať. Ako by ste opísali svoje myšlienky, keď sa zamyslíte nad touto cifrou?
Osemdesiat je ozaj iba číslo. Poznal som v živote ľudí, ktorí za oveľa kratší čas urobili
toľko úžasných vecí, čo by iní nestihli ani za sto rokov. Za všetkých spomeniem
režiséra Ela Havettu. Odletel do filmového nebíčka veľmi mladý, ale filmy, ktoré
vytvoril v tom krátkom čase, patria dodnes k skvostom slovenskej kinematografie.
Spoznali sme sa cez môjho brata Vladimíra, maliara. Boli to vtedy mladí študenti
a bývali v tom istom internáte. Tu býval i budúci slávny režisér Juraj Jakubisko,
aj Milan Sládek, dnes uznávaný mím svetového formátu, a ďalší... Písal sa rok
1960 a oni vymysleli na tú dobu nezvyčajnú inscenáciu inšpirovanú Exupéryho
Malým princom. Bola to koláž techník od bábkového divadla cez živých hercov
až po filmové vstupy. Divadlo obrazov, ako sa pomenovali, uviedlo túto hru
v Dome kultúry a osvety na Suchom mýte. A čo vymyslel Elo? Súčasne tam
prebehla vernisáž mojej prvej výstavy kresleného humoru. Divadlo pre veľký
úspech pozvali potom na IX. loutkařskou Chrudim. A čo urobil Elo Havetta?
Preniesol tam aj tú moju výstavu! Zakaždým som si na Ela musel spomenúť,
keď som otváral svoje ďalšie výstavy či už tu doma, alebo kdekoľvek po svete.
Ako dobre ma naštartoval!
Ďakujem ti, Elo! Mal som potom v živote veľa výstav.
Od kubánskej Havany až po filipínsku Manilu. A nebol to už len kreslený humor,
lebo moja tvorba sa časom rozrástla do ďalších dimenzií. Pribudla tvorba pre
deti, vystavoval som aj v Bibiane (Úsmev.), i pre dospelých. Kresba, ilustrácia pre časopisy
a knihy, grafika, maľba, plagát, animovaný film, ale aj diela v architektúre, napríklad 140
štvorcových metrov keramickej výzdoby s mojimi maľbami v dvanástich čakárňach
Detskej fakultnej nemocnice na bratislavských Kramároch. A ešte aj všeličo iné...
Rekapitulujete, zamýšľate sa častejšie nad zmyslom života?
Mal som a mám skvelú rodinu, priateľov a šťastie na ľudí. Robím celý život
prácu, ktorá ma baví. Čo viac si môžem priať? Ešte to zdravíčko aby fungovalo.
Za svojho života som prešiel kus sveta od Japonska cez Tibet, Egypt, kus Európy
až po južnú Ameriku či Galapágy... To ma bavilo a obohacovalo. K Jadranu sa dalo
dostať autostopom, niekde som musel lietadlom, a trebárs po Indii či Kambodži veľa
i pešo. Svet je nádherný! Len mi občas príde ľúto, čo sa to s naším svetom deje dnes.
Veď tento svet tu bol Bohom stvorený pre radosť, lásku a krásu. Pre nás pre všetkých.
Chráňme si to.
Ste typ človeka, ktorý si rád zaspomína na zlomové životné okamihy?
Ale iste. Ale rád si zaspomínam aj na budúcnosť. V tom som zajedno s Erichom von
Dänikenom. Mal som ho rád, len žiaľ, nikdy sme sa nestretli. Možno by som
v živote porobil ešte aj iné a lepšie veci.
Ako štvorročný ste videli po prvýkrát animovaný film a rozhodli ste sa, že aj vy to
budete robiť. Sen ste si splnili, takže by ste mali byť so sebou spokojný...
Ja sa teším, že spokojní sú hlavne diváci. Malí i veľkí, deti i dospelí. Som autorom
či spoluautorom vyše dvesto animovaných filmov, aj filmov dokumentárnych, hudobných
klipov a tak ďalej. I tu som mal šťastie na ľudí, s ktorými som spolupracoval. Režisér Gejza
Ďurjak, kameramani Miloš Hlaváč, Milan Peťovský, hudobný skladateľ a výmyselník
Ľubo Belák... Mojím najbližším spolupracovníkom sa časom stal môj najstarší syn Dávid.
Ja sa už na nové technológie neveľmi chytám, ale on je v tomto jednotka. Okrem iného
nakrútili sme spolu 52-dielny rodinný seriál o vynálezoch: Mať tak o koliesko viac!
Zatiaľ posledný náš film Miro jilo/Moje srdce bol nie tak dávno ocenený na dvoch
festivaloch, v japonskom Tokiu a v indickom Bangalore. Len málo sa o tom vie
tu u nás doma. Škoooda. (Úsmev.)
Mnohé momenty z vášho bohatého tvorivého života sú nezabudnuteľné. Oživíte pre nás, napríklad, svoje spomienky na rok 1965, kedy ste boli pri založení Štúdia animovaného filmu pri Krátkom filme?
Mňa pozvali ako vtedy už známeho karikaturistu a publicistu, lebo som medzitým aj
všeličo popísal po novinách, vyšla mi knižka prózy... Ale oveľa dôležitejšie bolo, že pozvali
v prvom rade pána Viktora Kubala. Ten tiež robil karikatúru, ale práve on to bol, ktorý začal
vôbec ako prvý robiť animované filmy na našej pôde. A to doma a doslova na kolene. A aké
to boli vynikajúce filmy! Kubal svoj prvý film nakrútil v čase, keď ja som si ešte ako malý
chlapček vedel akurát tak vŕtať prštekom v nose. Kubal bol z každej stránky fantastický!
A vedel sa elegantne preniesť i cez to, že prvý film práve založeného štúdia bol film, pre
ktorý som práve ja napísal námet, scenár a urobil i výtvarné návrhy. Animáciu urobili mladí
šikovní ľudkovia, ktorých Koliba predtým vyslala do pražského štúdia Bratři v triku, kde sa
tri roky učili animovať. Hudbu k filmu vytvoril ďalší náš kamarát, Svetozár Stračina. No
a potom pribúdali ďalší, kameramani, technici... Učili sme sa za pochodu. Ale vyšlo to!
Vy stále sršíte humorom, máte však isto aj menej príjemné zážitky...
Keď sa v 60. rokoch minulého storočia zakladalo u nás Štúdio animovaného filmu pri
vtedajšom Krátkom filme, bol som pri tom. Prvý realizovaný film nového štúdia sa menoval
Pingvin. Bol som autorom námetu, scenára aj výtvarných návrhov. Animáciu perfektne
zvládli mladí nadšenci, ktorých už predtým na tri roky vyslala filmová Koliba do Štúdia
Bratři v triku v Prahe na skusy, aby sa naučili animovať. Zvládli to na jedničku. K tvorbe
filmu sa ako animátorka pridala Jarka Havettová, hudbu skomponoval Svetozár Stračina,
pomohol aj môj starší brat maliar Vladimír a ďalší. Film bol porotou filmových riaditeľov
kladne prijatý, ale z určitých dôvodov sa nikdy nedostal do distribúcie.
Je niečo, čo je vám, optimistovi, dodnes ľúto?
V tých istých 60. rokoch som bol aj pri zakladaní Galérie mladých. Sídlila oproti Redute,
blízko Krátkeho filmu. Túto novú galériu sme odštartovali pod záštitou vtedajšieho KV ČSM.
Konali sa tam nielen výstavy, ale aj živé hudobné vystúpenia, koncerty, čítali tu svoje prvotiny budúci majstri pera, básnici a spisovatelia. Po roku 1989 Galériu mladých zrušili. So synom Dávidom sme o čosi neskoršie pod záštitou firmy Siemens rozbehli na Kramároch Galériu Siemens. Tu dostali príležitosť vystavovať svoje diela nielen mladí, ale i starší či Zaslúžilí umelci. Táto galéria zanikla po necelých troch rokoch. Prečo sa tak stalo, že i táto galéria bola zlikvidovaná? To najlepšie vedia tí, čo sa o to pričinili. Je mi ich ľúto! Ale búrať je asi jednoduchšie, ako stavať nové. Ale ja sa riadim stále podľa toho starého dobrého hesla: Ideme ďalej!
Múza humoru vás vždy v pravej chvíli osvietila, pošepla vtip, pointu... Prichádzala kedykoľvek?
Zvyčajne vtedy, keď skontrolovala môj účet v banke, po tých všetkých robotách, čo som
mal za sebou. A keď uvidela, čo z toho zostalo, ako na tom vlastne stojím, vždy mi prihrala
nejakú novú šancu. A ja som sa zas vďaka nej dostal o krok ďalej.
Ste karikaturista, ilustrátor, animátor, filmár, spisovateľ i grafický dizajnér. Čo bolo vášmu srdcu najbližšie?
Kornel Foldvári ešte v roku 1977 v katalógu k mojej výstave vo Filmovom klube napísal:
Ivan Popovič je priam renesančne rozkošatený typ, prekvapujúci ani nie talentom,
ale talentmi: je populárny karikaturista, ilustrátor, ambiciózny spisovateľ, filmár...
Každá z týchto profesií si vyžaduje celého človeka, on však vo všetkých dosahuje
také výsledky, že ho ani v jednej nemožno považovať len za hosťujúceho autora.
So zdanlivou ľahkosťou chrlí márnotratne svoje nápady, ani čo by nielen o tvorcovi
slávneho Perryho Masona Gardnerovi, ale i o ňom platilo obdivné zvolanie Raymonda
Chandlera: „Vy dynamo!“
Ako to máte s humorom teraz, nestrácate ho za posledné roky?
Áno, mal som to šťastie, že som si pre seba a svoju prácu zvolil hneď na začiatku práve túto cestu: ísť ruka v ruke s humorom. Asi i preto som dostával ponuky aj od samotných autorov, aby som im zilustroval ich diela, ktorým tiež nechýbal humor. Keď zostanem len pri knižkách pre deti, zopár ich vymenujem: Miroslav Válek/Panpulóni; Ľubomír Feldek/Kvet alfabet; Vincent Šikula/Prázdniny so strýcom Rafaelom; Alta Vášová/Lelka zo sekretára; Libuša Friedová/Magdalénka a škriatkovia; Juraj Tušiak/Postavím si kaštieľ vežičkový; Mája Miková/Farebné rozprávky... Ale len si pozrite súčasnú výtvarnú produkciu, ktorá zaplavuje dnešné printové médiá i animovaný film. Všetko je to na jedno kopyto, celé zle. Jasné, ak treba, umelá inteligencia vytvorí na počkanie hoci aj nové diela Ľudovíta Fullu, Albína Brunovského či Štefana Cpina. Ani so mnou by určite nemala problém. Ale pracovať len s kopirákom v ruke sa mi vidí na umelú inteligenciu dosť úbohé. Lebo kde je potom originalita autorského rukopisu?
Pripravujete monografiu. V akom je štádiu, môžete prezradiť viac?
Pripravená by bola, jej vydanie inicioval kunsthistorik PhDr. Bohumír Bachratý, CSc. Požiadal som Fond na podporu umenia o finančný príspevok na vydanie tejto monografie. Vážnej štátnej inštitúcii trvalo celý mesiac, kým mi poslali svoje rozhodnutie, že: „Nič nebude!“ Ale ja stále dúfam a verím, že si raz niekto dôležitý a zodpovedný z toho Fondu spomenie aspoň na tie moje víly Slabejku a Lomničku, ako tá moja malá susedka z toho kočíka. No a potom...! Papááá...
Vráťme sa ešte k narodeninám, ako ich plánujete osláviť?
Mne postačí, keď nad kopcom, čo vidím z okna – zhodou okolností je to Koliba – zas vyjde slnko.
Zdroj foto: Archív Ivan Popovič
