Poklad nad všetky poklady
Ľubica Dvornická, pracovníčka Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV k 100. výročiu narodenia Antona Habovštiaka
Minulo už sto rokov odvtedy, čo sa v oravskej obci Krivá v chudobnej roľníckej rodine narodil syn Anton. Možno takto by sa mohla začať povesť alebo rozprávka, ktorú by napísal Anton Habovštiak. A my by sme dodali, že to bolo 22. 9. 1924. Napokon o sebe aj napísal, ale nie rozprávku či povesť. Jeho autobiografická kniha už svojím názvom Túžba po poznaní (2003) vystihuje jednu zo základných čŕt autora, ktorá sa azda najvýraznejšie prejavila v jeho profesionálnom živote.
Túžba po poznaní
Vedecká dráha Antona Habovštiaka sa profilovala v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, v jeho celoživotnom a jedinom pracovisku. Do tejto oblasti jeho tvorby načrieme len trošičku, veď počas svojho produktívneho života uverejnil takmer 600 odborných a vedeckých štúdií a monografií.
Veľa času a energie venoval výskumu nárečí svojho rodného regiónu, ktorý si niesol v srdci až do konca svojich dní. Svoj vzťah k nemu vyjadril aj týmito slovami: „Orava znamená pre mňa domov, teda to najcennejšie, čo život môže človeku poskytnúť. S Oravou som bytostne spätý, nesiem si so sebou pečať svojho rodiska, preukaz totožnosti, ktorý by som nechcel zameniť za nič na svete“. Tieto svoje city transformoval do činov. Jeho monografické diela Oravské, nárečia (1965) a Oravci o svojej minulosti (1983, 2. doplnené vydanie 2006) sú dodnes základnou literatúrou pre každého dialektológa. Sú zdrojom poznania systému oravských nárečí, ale prostredníctvom súvislých nárečových textov sú aj pravdivým svedectvom o živote oravského ľudu na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia. Sú hodnotné nielen pre jazykovedcov, slavistov, ale aj pre historikov, literárnych vedcov, etnografov, sociológov a iné vedné odbory. A sú aj pútavým čítaním sprostredkujúcim duchovné hodnoty každému čitateľovi s túžbou po poznaní. Ako to poeticky napísal v úvodných častiach knihy Oravci o svojej minulosti jej autor: „V prejavoch Oravcov sa k nám prihovára čaro materinskej reči, neha rodičovských slov, ktoré kedysi poletúvali nad našou kolískou, k našim ušiam dolieha vrava dedinských dvorov, roztopašné švitorenie detí a mládeže. V týchto prehovoroch si znova a znova pripomíname hĺbku a premyslenú múdrosť starcov a stareniek, ktorú odovzdávali pri sliepňajúcich lampách a kahancoch svojim deťom a vnukom“.
Jedným z kľúčov, ktorý odomyká hlbšie poznanie jazyka sú jazykové atlasy. Pravda, kľúče treba použiť, inak neprinesú želaný efekt. Jazykový zemepis umožňuje špecifický typ pohľadu na jazykový materiál a jeho interpretáciu. Najvýznamnejším výstupom slovenskej dialektológie v tejto oblasti je národný štvorzväzkový Atlas slovenského jazyka. Anton Habovštiak bol spoluautorom už prvého zväzku, štvrtý zväzok (1984), v ktorom sa na mapách zachytáva vybraná slovná zásoba slovenských nárečí, je jeho autorským dielom – vrátane zostavenia lexikálneho dotazníka a koncepcie celého zväzku. Hoci Atlas slovenského jazyka vo svojom čase zaslúžene získal pozornosť a uznanie aj na medzinárodnej scéne, je dnes slovenskej verejnosti málo známy a prakticky už neprístupný. Práve nedožitá storočnica Antona Habovštiaka bola impulzom, ktorý bol využitý na prípravu digitalizovaného štvrtého zväzku Atlasu slovenského jazyka. Na stránke Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV je dostupná prvá verzia online databázy slovenských nárečí: Digitálny Atlas slovenského jazyka – nájdete ho na adrese: https://digiasj4.juls.savba.sk/. A tak dielo znovu ožíva a veríme, že nájde uplatnenie aj v širších ako len lingvistických kruhoch.
Európsky jazykový atlas, Celokarpatský dialektologický atlas, Slovanský jazykový atlas – to sú medzinárodné geolingvistické diela, ktoré už svojimi názvami vravia niečo o sebe. Na všetkých spolupracoval aj Anton Habovštiak, čo prispelo k jeho zvýšenému záujmu o slavistickú problematiku. Tieto kľúče odomykajú cestu k poznaniu našich nárečí a teda aj nášho jazyka v širšom kontexte.
Vývin jazyka, migračné, sociálne a rôzne iné vplyvy sú uložené vo všetkých jazykových rovinách, ako sú jednotlivé roky uložené v letokruhoch stromov či v zemských vrstvách. Aj preto možno považovať, ak by sme sa tiež vyjadrili obrazne, napríklad slovnú zásobu za historickú pamäť národa. Okrem vlastných autorských slovníkov pracoval Anton Habovštiak na lexikograickom diele, v ktorom sa spracúva celonárodná slovná zásoba, na Slovníku slovenských nárečí. Je spoluautorom Ukážkového (1980) a prvého zväzku (1994) tohto slovníka.
Lingvistický aspekt tvorby A. Habovštiaka bol predmetom vedeckého seminára Jazykovedné dielo Antona Habovštiaka – Inšpirácie a metamorfózy. Jeho organizátori – Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, Slovenská jazykovedná spoločnosť pri JÚĽŠ SAV a Farnosť sv. Martina Bratislava - Staré mesto – pripravili toto dôstojné podujatie nielen ako pripomenutie jeho záslužnej práce, ale aj ako pripomienku toho, že veľké činy nás pretrvajú a inšpirujú ďalších nasledovníkov k novým poznatkom. O prínose diela tohto významného slovenského dialektológa a slavistu hovorili na tomto podujatí jeho priatelia a kolegovia a príspevky venované predovšetkým vedeckej stránke osobnosti Antona Habovštiaka budú uverejnené v samostatnom čísle časopisu Slovenská reč.
Ťažko je možné postihnúť všetky aspekty tvorivej osobnosti, ako bol Anton Habovštiak, v rámci jedného podujatia v úplnosti. Zjednodušene môžeme povedať, že prebiehalo vzájomné ovplyvňovanie a formovanie medzi ním a jeho prácou – bez Antona Habovštiaka by bola slovenská dialektológia iná a on by bol iný bez dialektológie. A dialektológia bez zbierania hodnoverného materiálu, teda bez solídneho nárečového výskumu, nie je mysliteľná. Na terénnych výskumoch sa Anton Habovštiak začal podieľať už ako študent slovenčiny a francúzštiny na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Rozprávkové a povesťové motívy, ktoré sa ako častá súčasť zbieraných rozprávaní prirodzene vyskytli, ho motivovali k vlastnej literárnej práci. Vydal vari dvadsať zbierok povestí a rozprávok, ktoré sú dosiaľ príťažlivé pre mladú čitateľskú generáciu. Je tiež autorom esejí, noviel a románov pre mládež.
Slovenské povesti
Vždy vychádzal zo získaného materiálu, ten ale autorsky invenčne spracoval do novej pútavej podoby. V doslove knihy Zakliate ovečky pod Rozsutcom (1966) A. Habovštiak píše: „Zbierku povestí alebo vari skôr historických rozprávok som spracoval na základe motívov, ktoré som zozbieral na území Oravy v období po druhej svetovej vojne“. Vlastne mnohé jeho umelecké publikácie sú na tomto pomedzí, kdesi medzi povesťou a rozprávkou. Začínal tými lokálnymi, oravskými a postupne okruh záujmu rozšíril na celé Slovensko.
V druhom zväzku knihy Slovenské povesti v záverečnom Slove o povestiach píše o ich kráse, o tom, že napĺňajú „skrytú túžbu poznať prachom zahalenú minulosť, oživiť podmaňujúce čaro osôb v časopriestore našej histórie.“ Už ako dieťa som sa rada čítala v Zakliatych ovečkách pod Rozsutcom o tom, ako čert staval Oravský zámok, o obrovi v Bobrovskej doline, o topeľcovi, bohynkách a chrapinoskovi. Zaujalo ma, že ľudia majú príbehy k názvom obcí, potokov, ale aj skál, lúk, v pamäti im zostali osoby, či už to boli páni Oravského zámku alebo zbojník Zubiak. Všetko, čo obklopovalo človeka, bolo dôležité a pomenovanie týchto reálií malo akúsi príčinu, hoci sa aj nedala nijako potvrdiť. Anton Habovštiak tieto pocity zaodel do slov takto: „Povesť približuje mnoho z toho, čo história nedopovedúva celkom do konca. Smelo a s pozoruhodnou trúfalosťou i bez váhania a zábran vyslovuje to, o čom história pokorne mlčí. Špecifickým spôsobom nám sprístupňuje určité dejinné obdobie a zároveň aj osoby, ktoré s ním súvisia“ (Habovštiak: Slovenské povesti II).
To, že sa zaujímal o povesti z celého územia Slovenska, mu umožnilo zasväteným pohľadom určiť charakteristické črty, ktoré vypozoroval v bohatom slovenskom povesťovom fonde. Pre západné Slovensko videl ako typické motívy viažuce sa na Veľkú Moravu a postavy súvisiace s týmto hi-storickým obdobím našej minulosti. Do života stredného Slovenska výrazne zasiahli rôzne kolonizačné vlny, ktoré zanechali stopy v povesťovom materiáli tejto oblasti. Bohato sú zastúpené témy zakladania baní a všetkého, čo súvisí s baníckym životom a prácou v podzemí. V severných oblastiach Slovenska našiel preukazné stopy po valašskej kolonizácii a s ňou súvisiacim pastierskym životom. Významné sú aj stopy tureckých a tatárskych vpádov na naše územie a spomienky na ne ostali v ľudskej pamäti po celé stáročia. Výraznou postavou, ktorú ľudia v povestiach považovali za muža práva a spravodlivosti nakloneného potrebám slovenského ľudu, bol kráľ Matej. V regióne stredného Slovenska sa v povestiach uchovali spomienky na Jura Jánošíka a príslušníkov jeho družiny, aj o veľkých pokladoch, ktoré sú poschovávané v zbojníckych skrýšach. Bájne poklady sú skryté aj v povestiach východného Slovenska. Aj tam sa ku každému kopcu, rieke, doline, hradisku viaže povesťový príbeh. „Niet príčin pochybovať, že povesťové motívy zachované v pamäti dodnes žijúcich ľudí sú vzácnym svedectvom o našej národnej mentalite, o svojráze a osobitosti našich regiónov od Holíča a Skalice až po Svidník a Michalovce“ (Habovštiak: Slovenské povesti II).
V knihách povestí sa nevyhýba ani poverovým či historickým rozprávkam. Stretneme sa v nich s mnohými démonologickými bytosťami, nech už žili v blízkosti riek a potokov, pod zemou, v lesoch a hájoch či inde. Okrem umeleckej majú Habovštiakove povesti a rozprávky vysokú dokumentárnu hodnotu. Uvedomoval si, že táto časť nášho dávneho poznania odumiera a stráca sa. Stráca sa tak, ako sa vytráca rozprávačský žáner. Dnes už ľudia nesedia po večeroch spolu, aby rozprávali a počúvali príbehy. Tento spôsob nahradilo najprv čítanie a v súčasnosti zväčša rozprávky poznáme v ich filmových podobách. A hoci sa tešíme z každého hodnotného spracovania, žiaľ, v nich už nebude ten „náš“ vodník pri mlyne, „naša“ skala, potok, hrad, „naša“ predstava o kráse, dobre a zle.
Poklad nad všetky poklady
Pavol Dobšinský v úvode k Prostonárodným slovenským povestiam píše, že „ony sú tie najprvšie kvety poézie jeho, vykvitnuté na jarnom slnku obrazotvornosti národa ešte mladého a znázorňujú nám tú najprvšiu povedomosť národného ducha.“ Vlastne čosi podobné hovorí náš veľký básnik Milan Rúfus, ktorý tak nádherne prebásnil mnohé Dobšinského rozprávky.
Ó, rozprávočka, ešte príď
a občas poteš nás!
Musel to básnik v tebe byť,
čo takto videl čas:
Blkoce oheň do neba
na vrchu sklenenom.
Horí, žije sám zo seba,
živí sa plameňom.
Milan Rúfus: Sobotné večery, 1984
(úryvok z básne Kráľ času)
Anton Habovštiak svoj autorský zámer pri písaní rozprávok formuluje v doslove knihy Poklad nad všetky poklady takto: „Zbierkou by sme chceli poukázať na viaceré kresťanské čnosti, ako je napr. úprimná láska k Bohu a ľuďom, i radi by sme do detských sŕdc zasievať pevnú nádej v prekonávaní zla a vo víťazstvo dobra i pravdy v najrozmanitejších chvíľach ľudského života. Naším cieľom je zároveň upozorňovať na negatívny dosah hriechu, ktorý vyplýva z nenávisti k ľuďom i z lakomstva, hnevu alebo pýchy či iných ľudských neduhov. Etický prístup pri spracovaní zbierky sme pokladali za primárny“.
Kráľ nad kráľmi sa narodil
Duchovný kresťanský aspekt v jeho tvorbe pre deti je v nejakej podobe prítomný vo všetkých jeho knihách. Z tohto hľadiska je zaujímavá a špecifická kniha Kráľ nad kráľmi sa narodil (1995). Okrem rozprávok, riekaniek, vianočných piesní a vinšov sú v nej i spomienky na ustálený priebeh vianočných sviatkov už od adventných dní, ako vravel, na ich svetskú tvár. Píše sa v nej i o vzniku betlehemov a priebehu betlehemských hier a malých vinšovníkoch, ktorí ako traja králi chodili po domoch až do 6. januára. Okrem hodnotnej informačnej náplne má táto kniha i osobný rozmer. Je prepletená a prežiarená zážitkami, ktoré z týchto sviatkov urobili pre Antona Habovštiaka to najkrajšie obdobie
v roku.
Vo svojej vedeckej a literárnej činnosti neustal ani po odchode do dôchodku. Tento čas svojho života však viacej zameral na posilnenie duchovnej kresťanskej témy vo svojej tvorbe. Už predtým bola prítomná nielen v jeho v povestiach a rozprávkach, v jeho vlastných životných etických hodnotách. S manželkou Katarínou, ktorá bola tiež jazykovedkyňou, spoločne pripravovali scenár pre televízny seriál Malé biblické príbehy (1995 – 1998). Za vyvrcholenie kresťanskej témy vo svojej tvorbe i za vyvrcholenie vlastnej literárnej tvorby považoval on sám knihu o živote sestry Zdenky Schelingovej Za mrakmi je moje milované slnko (1996). Nové svedectvá a súvislosti v tejto knihe boli impulzom, ktorý sa zavŕšil tým, že Ján Pavol II. ju v roku 2003 pri návšteve Slovenska vyhlásil za blahoslavenú.
Podľa Milana Rúfusa ľudia stvorili rozprávky nie preto, aby uspávali deti, ale aby prebúdzali dospelých. Niečo na tom bude. Azda pred každým z nás sú tie tri cesty, medzi ktorými si vyberajú rozprávkoví hrdinovia. A v rozprávkach sú mnohé odpovede, aby sme si mohli vybrať správne. Môže nám pomôcť hoci aj obraz slncového koňa, či slová, ktoré tento motív inšpiroval v duši nášho veľkého básnika.
Slncový koník.
Chodí dejinami
a strmým čelom svieti do ich tiem.
Plameňmi hraníc.
A myšlienkou.
A snami.
A nám sa potom zdá,
že akokoľvek sami,
na chvíľku aspoň rozumieme zem.
Milan Rúfus: Tiché papradie, 1990
(úryvok z básne Slncový kôň)
Práca Antona Habovštiaka, z ktorej sme tu predstavili len malé zlomky, nezostala nepovšimnutá. Získal za ňu mnohé ocenenia, spomeňme aspoň čestnú zlatú plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách a Pribinov kríž 1. triedy, ktorý mu bol udelený in memoriam. Anton Habovštiak zomrel 14. apríla 2004 vo veku nedožitých 80 rokov. Poznatky, krása a sila ducha zostali však zachované a povzbudzujú nás ďalej. Pomáhajú nám uvedomiť si, že práve ľudia – naši blízki, naši priatelia, všetci ľudia, čo nás inšpirujú vlastným životom alebo svojimi výkonmi – sú pokladom nad všetky poklady, na ktorý máme pamätať.
