Izraelský ilustrátor: V detstve ma učila kresliť sestra, logo poisťovne muselo byť presné

Dobré ilustrácie dokážu rozpovedať, na čo sú aj slová prikrátke. Vyvolajú okamžitú zmyslovú reakciu, dostanú nás do atmosféry, vzbudia pocity úžasu a radosti, obdivu a veľkoleposti, ale aj smútku a strachu. Z textu do obrazu ich pravdivo pričarúva EITAN ELOA. Oceňovaný a rozhľadený výtvarník a grafický dizajnér má svojbytný a kreatívny spôsob uvažovania nad knižnou ilustráciou nielen ako tvorca, ale aj ako uznávaný pedagóg. Koncom minulého roka bol hosťom 29. ročníka Bienále ilustrácií Bratislava ako vystavujúci ilustrátor a účastník medzinárodného sympózia. Zážitok zo Slovenska mal o to hlbší, že ho tu zastihla vojna v rodnom Izraeli. Aj preto si pokoj a priateľskú atmosféru Bratislavy stále veľmi váži. Je preňho doslova príbehom lásky a rád by sa sem ešte niekedy vrátil.

Čo keby sme sa hneď na začiatku vrátili trochu do minulosti... Ako si spomínate na svoje prvé kresby? Čo znamenali vo vašom detskom svete?

Rád hovorím o minulosti, takže poďme na to! Kreslím už od detstva. Pamätám si, že ma vždy veľmi priťahovali ilustrované logá. Najmä logo jednej zdravotnej poisťovne, ku ktorej sme s rodinou patrili. Ako malé dieťa som často sedával pri staršej sestre, ktorá tiež rada kreslila. Ona ma napríklad naučila nakresliť aj logo tejto poisťovne – ale muselo to byť presné! Logo tvorila ilustrácia zdravotnej sestry a pri nej text. Možno preto, že som bol trochu chorľavé dieťa, som sa na to logo pozeral príliš často. A keď som mal sedem rokov, mama ma prihlásila na kurz výtvarnej výchovy. Spomínam si, že nás učili kresliť hlavu koňa zo základných tvarov – kruhov, štvorcov. V pokročilejších ročníkoch sme sa učili kresliť psy, krajiny a experimentovali sme s rôznymi technikami. Rád som sa inšpiroval ilustráciami z kníh, ktoré som miloval alebo postavičkami z Disneyho filmov. Moja najobľúbenejšia rozprávka bola Malá morská víla.

Z vašej odpovede mám pocit, že práve výtvarné umenie bolo pre vás tým najsilnejším vyjadrením. Menili sa vaše tvorivé záujmy?

Výtvarné umenie ma intenzívne sprevádzalo. Keď som mal sedemnásť rokov, začal som študovať maľbu a kresbu profesionálnejším spôsobom. Učil som sa realistickú maľbu, spoznával som veľkých predstaviteľov dejín umenia, od hyperrealistických obrazov Leonarda da Vinciho až po Cézannove impresionistické obrazy. Toto obdobie udalo tón môjmu výtvarnému vkusu a nasmerovalo ma k štýlu, ktorým som chcel maľovať.

Rozprávať sa o niekoho začiatkoch, o istom štarte, je vždy veľmi pútavé. Ktorý projekt napríklad vás uviedol do sveta ilustrácie?

Moju ilustrátorskú cestu odštartovala maturitná práca Bratia Grimmovci podľa Frishmana. Projekt sa začal pred desiatimi rokmi na študentskom výmennom programe na univerzite HAW v Hamburgu. Tam som sa zúčastnil na kurze Obrázková kniha pre zajtrajšok, ktorý viedol profesor Brent Mulk Tassel. Mali sme podať svoju interpretáciu otázky, ako budú vyzerať detské knihy v budúcnosti.

S akými príbehmi ste sa rozhodli pracovať vy?

Jacoba a Viliama Grimmovcov som si vybral aj pod vplyvom môjho pôsobenia v Nemecku. Rozhodol som sa vyhľadať ich menej známe príbehy. Nakoniec som narazil na príbeh č. 38: Svadba pani Líšky, ktorý je rozdelený na dve časti. V prvej časti príbeh rozpráva o deväťchvostom pánovi Lišiakovi, ktorý má podozrenie, že mu je žena neverná a rozhodne sa túto záležitosť vyšetriť. Druhá časť rozprávky (tú som si vybral na ilustráciu) nám rozpráva o živote pani Líšky po smrti jej manžela, starého líšiaka. O vdovu začnú prejavovať záujem všetky lesné zvieratá. Táto časť príbehu ma okamžite zaujala. Ďalším lákavým detailom, ktorý ma zaujal, bola skutočnosť, že pani Líška mala za slúžku mačku. Veľmi sa mi páčia zvieratá s ozdobnými chvostíkmi, najmä mačky, takže som vedel, že práve tento príbeh je pre mňa ten pravý.

A čo vizuálne prevedenie?

Po výbere textu som bol pripravený zvážiť formát – vytvoril som skladaný plagát ako nový formát čítania. Mojou myšlienkou bolo začať, keď je plagát zložený, a ako čítanie postupuje, príbeh ilustrácií sa doslova otvára a s každým prečítaným dielom sa stránka ďalej rozkladá, až kým sa plagát úplne neodhalí. Keď som sa vo štvrtom ročníku vrátil na štúdium do Jeruzalema, rozhodol som sa tento projekt rozvinúť do série a predložiť ho ako svoj záverečný ročníkový projekt.

Pracujete aj ako pedagóg. Bol váš prechod od študenta k pedagógovi plynulý?

Krátko po skončení štúdia som dostal ponuku, aby som robil asistenta na kurze tvorby obrazov, ktorý sa zaoberá kombináciou obrazu a textu. Bolo to niečo, čo som chcel a čo sa mi zdalo fascinujúce, takže som okamžite súhlasil. Byť na mieste, kde sa slobodne tvorí a môžete uplatniť svoje sebavyjadrenie, mi pripadá ako prirodzené miesto. Prechod však nebol okamžitý a rýchly, bol postupný. V prvých rokoch som pôsobil ako asistent a získaval som skúsenosti s vyučovaním študentov v rôznych fázach štúdia a v rôznych predmetoch. To mi poskytlo široký rozhľad a lepšiu schopnosť rozvíjať sa ako lektor.

Ako pristupujete k študentom? Bojujú o svoju vlastnú tvorivú cestu, alebo sa skôr nechajú viesť?

To je skvelá otázka! Hodiny vediem s dávkou humoru a delím sa o veci, ktoré ma denne zamestnávajú, často čerpám z čias, keď som bol sám študentom. Snažím sa študentom ukázať, ako tvorím a aké sú moje pracovné postupy, a zároveň im ukazujem svoje ilustrácie. Toto zdieľanie spolu s pozitívnou atmosférou vytvára rozhovor na úrovni očí, chuť počúvať a učiť sa. Všetci máme prirodzenú tendenciu zostať vo svojej komfortnej zóne a robiť to, čo najlepšie vieme.

Čím povzbudzujete študentov k zvedavosti?

Samozrejme, je to pre mňa prvoradé. Povzbudzujem študentov, aby boli zvedaví, aby sa otvorili rôznym spôsobom práce, aby počúvali, aby sa učili z nášho úžasného spoločného „laboratória“ v triede, z vlastných chýb a z chýb iných. Je to prístup, ktorý si vyžaduje veľkú otvorenosť, ale aj pokoru. Ak ste ukončili štúdium a kreslíte rovnako ako v období pred štúdiom, čo sme z toho mali?

A aké dôležité témy nastoľujete so študentmi?

Veľa s nimi hovorím o vizuálnom výskume a kvalitných referenciách, o originalite vo svete zaplavenom obrazmi, o zahraničí. Ako tvorcovia-rozprávači sa zameriavame aj na osobné a jedinečné výpovede, ktoré môžu pochádzať len od nás.

Keď spomínate zahraničie, priťahovala vás niekedy myšlienka žiť a tvoriť inde vo svete?

Veľmi rád by som to urobil, veru! Krátku skúsenosť so životom v zahraničí som mal v roku 2013, keď som bol na spomínanom výmennom pobyte v Hamburgu. Môžem povedať, že to bolo jedno z najkreatívnejších období môjho života. Hamburg je živé, ale uvoľnené, usporiadané mesto. Je to miesto, kde sa cítim ako doma. Fakulta dizajnu sa nachádza v pôsobivej a priestrannej budove príjemného areálu. Veľmi sa mi tam páčilo. Teraz, v reálnom živote, keď tu mám svojich klientov a učím, je však trochu komplikovanejšie sa len tak zobrať a ísť. Samozrejme, sú aj iné obmedzenia, ako napríklad občianstvo, rodina, priatelia, počasie, na ktoré som zvyknutý, ale myšlienka presťahovať sa a žiť a tvoriť na inom mieste je vždy prítomná.

Ako vzniká knižná ilustrácia vo vašej mysli? Priblížili by ste váš proces uvažovania? Kde hľadáte kľúč pri čítaní predlohy?

Verím v asociácie, takže keď pristupujem k čítaniu textu na ilustráciu, zakaždým držím v ruke ceruzku a zakresľujem si situácie a nápady. Z týchto náčrtov vždy vznikne obraz, ktorý napokon ovplyvní vzhľad knihy.

Ako si vyberáte texty, ktoré ilustrujete? Máte nejaké hodnotové hranice? Existujú témy, do ktorých sa nepúšťate?

Zvyčajne ilustrujem jednu knihu ročne a keď na nej začnem pracovať, venujem sa iba jej. Preto som pri výbere textov na ilustrovanie veľmi opatrný. Buď je tam bezprostredný vzťah, alebo to nebude fungovať. Vyberám si na ilustrovanie text, ktorý ma ohromí, ktorý vo mne vyvolá emóciu, s ktorým sa nejakým spôsobom stotožňujem, alebo vynikajúco napísaný príbeh, pri ktorom som presvedčený, že sa o ňom verejnosť musí dozvedieť.

Čo sa týka vydavateľstiev, tam nie je voľná ruka, zároveň je tu však veľký tvorivý priestor a otvorený dialóg medzi mnou, autorom a vydavateľom. Myslím si, že je úplne v poriadku mať hranice. Redaktori majú veľa skúseností a dá sa od nich veľa naučiť. Spomínam si na prípad, keď som predložil náčrty do detskej knihy a redaktor, ktorý ich videl, povedal, že to, čo som ilustroval, je vhodnejšie pre dospelých ako pre batoľatá. V skutočnosti bola moja vizuálna interpretácia príliš voľná a vzdialená od textu. Musíte prísť s otvorenou mysľou a veľkou dávkou pokory a vedieť prijať kritiku.

Práca ilustrátora pôsobí veľmi individualisticky, alebo je to inak? Ako to vnímate vy?

Je to diskutabilné, ale rozumiem. Ja osobne som nikdy nepracoval v skupine, okrem niekoľkých skupinových výstav, ktoré som kurátoroval, alebo sa na nich podieľal. Vo svojej práci som tak trochu sólista, čo mi umožňuje maximálnu slobodu myslenia.

V akých trendoch sa pohybuje izraelská ilustrátorská komunita?

Izrael má veľmi veľkú komunitu ilustrátorov a ilustrátoriek, funguje mnoho iniciatív a podujatí súvisiacich s ilustráciou. Dá sa povedať, že existuje aj veľmi široká škála techník, v ktorých miestni ilustrátori pracujú – mnohí používajú nové digitálne nástroje, ale je aj veľa takých, čo pracujú s remeselnými technikami, a niektorí kombinujú oboje. V posledných rokoch galérie a múzeá v Izraeli identifikovali dopyt verejnosti po ilustráciách a kurátorská obec v ich mene iniciuje výstavy ilustrácií. Tieto výstavy sú zvyčajne veľmi úspešné a priťahujú veľké publikum.

Z vašej doterajšej tvorby mám pocit, že sa vcelku dištancujete od experimentovania s novodobými technikami či programami.

Uhádli ste. Ak mám byť úprimný, zatiaľ som nevyskúšal softvér s umelou inteligenciou na ilustrovanie. Chápem nadšenie okolo nových programov, ale verím, že tento humbuk nakoniec opadne. Ľudského ilustrátora totiž nič nenahradí, aspoň z môjho pohľadu.

Ako prebieha tvorivý dialóg medzi vami a autormi textov?

Pracoval som s takými, ktorí dávajú ilustrátorovi veľkú umeleckú slobodu a dôverujú mu, aj s takými, čo sa viac angažujú. Vítam spätnú väzbu, ale prílišné zasahovanie môže narušiť tvorivý proces

A ilustrovali ste aj knihu, ktorú ste sám napísali?

Svoju vlastnú knihu som ešte nenapísal, ale som si istý, že sa tak stane v najbližších rokoch, takže, milí priatelia, zostaňte naladení. (Smiech).

V ilustráciách sa často vraciate k mytológii, farebná paleta vašich obrázkov je bohatá a ostrá, cítiť z nej lákavú abstrakciu a hravosť, surrealistické momenty a erotickú hĺbku.

Mojou záľubou je testovať hranice – vo formáte, v drzých textoch, v narúšaní zaužívaných konvencií, ktoré sa týkajú pochopenia ilustrácie deťmi v porovnaní so štýlom, ktorý sa očakáva od ilustrácie pre dospelých. Všetko, čo sa dá spochybniť, je vítané. Moja metóda je takáto: keď pracujem na detských knihách, veľmi dobre si uvedomujem dospelých, ktorí knihu čítajú svojim deťom, a funguje to aj naopak – farebné a štýlové grafické novely, ktoré ilustrujem pre dospelých, môžu úplne zaujať aj mladších čitateľov. Spätná väzba od publika, ktoré sa stretáva s mojimi knihami, je dobrá, ale moja tvorba má veľmi ďaleko od toho, aby sa stala mainstreamom. Preto aj rád cestujem a sledujem umeleckú prácu iných.

Koncom minulého roka ste sa zúčastnili na medzinárodnom sympóziu BIB s témou rozprávkových mýtov a národnej identity. Čo je pre túto tému v ilustrácii podstatné? Možno istý druh prekvapenia?

Presne tak. Podľa mojich skúseností je pri novej interpretácii známeho príbehu okrem vizuálneho výskumu toho, čo bolo doteraz, dôležité práve to, aby ilustrácia mala prvok novosti, a tá prináša prekvapenie.

A keď už spomíname medzinárodnú pôdu, aké sú vaše dojmy z BIB 2023 a zo Slovenska? Cítili ste sa tu dobre? Prekvapilo vás niečo?

Ja a Slovensko, to je príbeh lásky od chvíle, keď som vystúpil z autobusu na zástavke Most SNP. Tá scenéria! K tomu pokoj a ticho, ten vzduch, očarujúce kaviarne, priateľskí ľudia, krása Starého mesta, prijateľné ceny. Jednoducho, je to príbeh lásky – mňa a tohto hlavného mesta. Popravde, veľmi na mňa zapôsobila pestrosť podujatí, výstav a prednášok, ktoré sa konali počas BIB. Všetko bolo zorganizované profesionálne. Ďalšou úžasnou vecou, ktorá sa počas podujatia stala možnou, bolo medzinárodné stretnutie mnohých ľudí z celého sveta, ktorí pracujú v oblasti ilustrácie. Je fascinujúce počuť o ilustráciách v rôznych kultúrach a jazykoch a pochopiť, že ilustrácia detských kníh je vlastne spoločná pre všetkých ľudí. Osobitne ma zaujala výstava, ktorá predstavovala diela priekopníkov slovenskej ilustrácie. Dozvedel som sa z nej o hlbokých koreňoch, ktoré má tento odbor na Slovensku a o obrovskom vplyve týchto ilustrátorov na trendy vo svetovej ilustrácii. Určite sa do Bratislavy chcem ešte vrátiť.

Eitan Eloa (1984)

študoval na Katedre vizuálnej komunikácie na Bezalel Academy of Arts and Design v Jeruzaleme, kde po skončení začal pôsobiť a roky tam vedie mnoho ilustrátorských kurzov. Zároveň pôsobí na Technologickom inštitúte v Holone. Ilustruje detské knihy, grafické romány či editoriály. Jeho diela získali niekoľko ocenení, okrem iného Cenu Izraelského múzea za ilustráciu detskej knihy, striebornú medailu od Americkej spoločnosti ilustrátorov a cenu The Israeli Design Award.