Skip to main content
Deti chcú spojenectvo. Potrebujú cítiť, že dospelí sa z ich strachu nevysmievajú

Deti chcú spojenectvo. Potrebujú cítiť, že dospelí sa z ich strachu nevysmievajú

Reprezentácia strachu v beletrii pre deti má aj terapeutickú funkciu.

Markéta Andričíková
Dobré literárne diela vystavané na interaktívnom princípe ukazujú, že sociálne a emočné schopnosti môžu byť pre úspešnosť v živote človeka dôležitejšie než tie intelektuálne. Vytvárajú bezpečný priestor na dialóg o strachu ako neoddeliteľnej súčasti nášho života.

Strach ako emócia a jeho literárno-estetický potenciál. Východiská

Ak máme hovoriť o strachu v literatúre pre deti a mládež, je potrebné, aby sme si okrem literárno-estetických aspektov tohto fenoménu v úvode príspevku pripomenuli aj niektoré jeho psychologické aspekty. K tomuto prístupu nás oprávňujú viaceré postuláty kognitívnej literárnej vedy a tiež hľadisko Literární psychologie Zbyňka Vybírala (2020), ktorý si v úvode svojho komplexného skúmania vzťahu medzi literatúrou a psychológiu kladie aj takúto rečnícku otázku: „Musím někoho přesvědčovat o tom, že beletrie nabízí nepřeberné množství psychologického poznání, zformulovaného většinou úplně jinak než v odborných psychologických knihách?“ (s. 7).

 


Ilustrácia Miroslava Cipára z knihy Ľubomíra Feldeka Hra pre tvoje modré oči, ktorá bola z politických dôvodov v roku 1958 kompletne zošrotovaná. Po vyše 60 rokoch vyšla v roku 2021 v pôvodnom prevedení.
FOTO: Slovart

 

Naša štúdia sa zameriava na zobrazovanie a tematizáciu strachu vo vybraných dielach pre deti ako na estetickú kategóriu, ktorá v mimoliterárnom priestore predstavuje predovšetkým psychologický fenomén a zohráva podstatnú (priaznivú i nepriaznivú ) úlohu (nielen) v ľudskom živote. Slovníková definícia strachu ako „stiesneného stavu, vyvolaného očakávaním niečoho nebezpečného, zlého; bátie sa“ je v synomymickej časti doplnená o množstvo ďalších pomenovaní: obava, tieseň, úzkosť, des, starosť, znepokojenie, hrôza, fóbia, tréma atď. (porov: https://slovnik.juls.savba.sk/). Uvedenú slovníkovú definíciu môžeme rozšíriť aj o popularizujúcu definíciu z psychologickej publikácie Strach a úzkost a jak na ně (2023).

Jej autor, známy český psychiater Radkin Honzák, o strachu píše: „Strach a člověk je v nervozitě, v napětí, úzkostlivý a opatrný, znepokojený, utrápený, nervózní, neklidný, vyděšený ...“ (s. 22) Všetky uvedené atribúty ľudského stavu sa viažu so strachom – jednou zo šiestich základných emócií, ako ich pomenoval americký psychológ Paul Ekman (tamže, s. 28).

Ak by sme tento krátky psychologický exkurz chceli rozšíriť o ďalšie perspektívy a bádania, určite by sme dospeli aj k poznaniu, že strach možno hierarchizovať – no aj pri laickom uvažovaní je zjavné, že v intenzite prežívania je značný rozdiel napr. medzi strachom z pavúkov a strachom zo smrti . Strach zo smrti sa zasa veľmi často spája so strachom z nenaplneného života, so strachom zo života bez hlbšieho zmyslu (porov. Raban, 2008; Yalom, 2020; Honzák, 2023).

V predkladanej štúdii nepotrebujeme zachádzať až k týmto existenciálnym otázkam, len poukazujeme na skutočnosť, že strach je prirodzenou ľudskou emóciou, v rozličných formách a intenzite sprevádza človeka po celý život a ovplyvňuje ho. Aj z toho dôvodu je žiaduce, aby umelecká literatúra pre deti (a mládež) tematizovala či konceptualizovala aj vážnejšie životné okolnosti a javy a prinášala svojim čitateľom presvedčivý obraz o ľudskom živote.

Na vzájomné prestupovanie literatúry a ľudského života – ako sme ho naznačili už v úvode – upozorňujú aj nasledujúce slová Zuzany Stanislavovej v monografii Éthos a poésis v umeleckej tvorbe (2013): „Dieťa si hierarchiu hodnôt, ktorá sa stane základom pre etický rozmer jeho osobnosti, ešte iba vytvára. Do procesu jej tvorby má schopnosť zasiahnuť aj umelecká literatúra, predovšetkým v oblasti abstraktných humánnych kvalít, ktoré práve literárny umelecký obraz dokáže konkretizovať a v tom zmysle sprostredkovať so zážitkovo-emocionálnou intenzitou.“ (s. 8) Pri utváraní hierarchie hodnôt môžu umelecké texty o strachu zohrať veľmi dôležitú úlohu, lebo sa vo svojom estetickom jadre dotýkajú hlbokých ľudských problémov.

Aby sme uzavreli tento úvodný vstup a otvorili hlavný problému textu (ktorým je stvárnenie strachu vo vybraných textoch pre deti), opierame sa o tézy amerického detského psychológa a psychoterapeuta Lawrencea E. Shapira (2014), zdôrazňujúceho význam emocionálnej inteligencie v psychickom vývine dieťaťa: „Emoční inteligence nebo EQ není založena na tom, jak je dítě chytré, ale spíše na tom, čemu říkáme osobnostní rysy nebo prostě ,charakterʻ. Nejnovější výzkum dokazuje, že sociální a emoční dovednosti mohou být dokonce důležitější pro úspěšnost člověka v životě než jeho schopnosti intelektuální.“ (s.14).

Medzi kľúčové vlastnosti, ktoré Shapiro priraďuje pojmu emocionálna inteligencia, patria: Vcítenie (empatia), schopnosť vyjadrovať a chápať pocity, ovládanie nálad, nezávislosť, prispôsobivosť, schopnosť riešenia medziľudských problémov, vytrvalosť, priateľskosť, láskavosť, úcta. Mnohé z menovaných pocitov vieme v literárnych dielach identifikovať ako protipól voči strachu, úzkosti či nepriateľstvu.

Ak vychádzame z postulátu, že literárne dielo svojho čitateľa oslovuje aj cez „pulzačné tematizovanie životných situácií“ (ako ich nazýva P. Zajac, 1993, s. 80), a jeho potenciál sa odzrkadľuje aj v „intenzite emočnej penetrancie (teda v schopnosti cez tematizované životné situácie „zasiahnuť“ svojho čitateľa)“ (S. Rakús, 1993, Z. Stanislavová, 2013), a tiež z názorov, že literárne diela cez mechanizmus verifikácie (teda podvedomého porovnávania literárnej a mimoliterárnej skutočnosti) umožňujú svojim čitateľom nielen poznávať zákonitosti sveta a života, ale aj prežívať rozličné emócie, úvahy o emocionálnej inteligencii a v rámci nej predovšetkým empatii a schopnosti utvárať a rozvíjať korektné medziľudské vzťahy môžu nájsť svoje naplnenie aj v umeleckých dielach, ktoré tematizujú alebo konceptualizujú ľudské emócie, ako je napríklad aj strach.

Predpoklad, že „vo vývine dieťaťa nemá literatúra len ,blízko k životuʻ, ale priam telesne sprevádza dieťa od najútlejšieho veku (P. Zajac), bude dvojnásobne platný v tých umeleckých textoch, ktoré sa cez tematizáciu rozličných problematických (životných) javov usilujú čitateľovi tlmočiť život v jeho komplexnosti, aj s jeho odvrátenými stránkami.

Jana Kuzmíková vo svojej monografii Kognitívna literárna veda (2021), vychádzajúc z viacerých domácich i zahraničných literárnovedných i širšie koncipovaných prác, tiež akcentuje prepojenie literatúry a ľudskej mysle, a tvrdí, že „Na príbehy rôzneho druhu, literárne i neliterárne, možno nazerať ako na adaptačnú stratégiu, ktorá umožňuje v bezpečných podmienkach poučiť sa na skúsenostiach iných.“ (s. 118) Pritom takáto (literárne motivovaná) adaptačná stratégia privádza dieťa prirodzenými prostriedkami ku konfrontácii s vlastnými emóciami, a teda aj so strachom.

Emócia strachu sa v literatúre pre deti transformuje v rozmanitých formách a na ich komplexné zmapovanie zďaleka nepostačuje priestor jednej štúdie. Vybrali sme preto len niekoľko ukážok kratších textov pre deti, ktoré pokladáme za relevantné ako príklady uchopujúce strach v takých podobách, s akými sa môžu už v útlom veku konfrontovať detskí čitatelia. Zároveň chceme v našom krátkom prehľade nepriamo poukázať aj na žánrovú pestrosť textov, ktoré s touto emóciou ako s fenoménom narábajú.

 


FOTO: Aspekt

 

Konceptualizácia strachu v knihe Daniela Heviera: Strašidelník

Strašidelník s podtitulom Protistrašidelná knižka pre (ne)bojácne deti (1999) predstavuje žánrovo pestrý lexikón, ktorý sprevádza detských čitateľov rozličnými podobami strachu, ako to naznačuje aj text na zadnom prebale knihy: „STRACH nás priťahuje, fascinuje, ohromuje, ale aj ochromuje. Bojíme sa radi, niekedy nás však strach uväzní. Vtedy sa ho chceme zbaviť, chceme sa naučiť nebáť sa. Táto kniha je pre deti, ktoré sa boja. Nie, nie sú v nej zaručené recepty na to, ako sa zbaviť strachu. Poskytuje však deťom príležitosť, aby o svojom strachu porozmýšľali , aby sa o svojich hrôzach porozprávali so sebou, s dospelými, s autorom tejto knihy. Pretože autor vie, že aj deti majú právo na svoj strach. A majú právo prekonať ho.“

Obsah Strašidelníka dôsledne napĺňa uvedenú autorovu anotáciu. Pomenúva rozmanité podoby strachu – od typických detských strachov pred fantastickými strašidelnými rozprávkovými bytosťami, cez rozmanité fóbie, až po strach z neznámeho a zo smrti. Z tohto dôvodu má Hevierova kniha aj atribúty inštruktívnej literatúry, ako ju definuje Zuzana Stanislavová vo svojej štúdii K problému inštruktívnej literatúry v súčasnej tvorbe pre deti a mládež (2019) a hovorí o nej, že: „Je to tvorba, ktorá spája literárnu fikciu s mimoestetickými, pragmatickými príznakmi s evidentným, dobre čitateľným zámerom ovplyvniť adresáta a zážitkovým spôsobom mu sprostredkovať určité návody na činnosti, na vytvorenie si názoru či stanoviska.“ (s. 46)

Hevier dôkladne mapuje rozmanité obrazy a podoby strachu, primeraným spôsobom (s ohľadom na psychosociálne špecifiká detského adresáta) približuje jeho mechanizmy a zároveň predkladá mnohé návody, ako sa so strachom (aj s pomocou blízkeho dospelého) vysporiadať. V Strašidelníku nájdeme básne o strachu – vrátane slávnej básne Čoho sa bojí vrabec zo zbierky Nevyplazuj jazyk na leva, krátke príbehy s hrôzostrašnou atmosférou (Braňo sa straší samo, Strašidelná izba), prerozprávané definície rozličných fóbií, frazeologizmy o strachu, krátke úvahy o strašidelných snoch, ale aj o chorobnom, paralyzujúcom strachu. Okrem toho sa pri mnohých textoch o strachu nachádzajú aj jednoduché návody, ako konkrétny strach prekonať (napríklad, ako prekonať strach z návštevy cintorínov v texte Cintorín je pekné miesto).

Popri verbálnej zložke sa na formovaní estetického zážitku v Strašidelníku podieľa aj grafická a vizuálna zložka, ktorá je tiež dielom Daniela Heviera. Jeho fotografie, kresby, koláže, rozličné grafické hry a experimenty dopĺňajú konceptualizované obrazy strachu, a to spôsobom, ktorý uvoľňuje napätie, pomáha čitateľovi „ohmatať“ si tento fenomén a pritom nestratiť bezpečnú pôdu pod nohami. V duchu hesla „lepší je strach poznaný ako nepoznaný“ (o tom napríklad vypovedá aj jeden z prvých textov knihy Čo je to strach) autor ako taktný a empatický sprievodca labyrintom strachu veľmi často racionalizuje výjavy, ktoré z iracionálnych dôvodov pokladáme v istom veku za strašidelné – napríklad obrazy lebiek v texte Lebkáči alebo samostatne sa pohybujúcich rúk (dlaní) v texte Strašidelná ruka dobýja sa dnuká.

Lebka je neoddeliteľnou súčasťou kostrového ústrojenstva a sama osebe nemá žiadne negatívne vlastnosti či konotácie – tie sa jej pripísali až neskôr a dnes ich v umení často spájame s obrazmi smrti (aj v jej personifikovanej podobe). Rovnako – vďaka mnohým hororovým príbehom – máme iracionálny strach z chodiacej ruky, ale základné znalosti z biológie tela nás opäť privedú k zisteniu, že ruka sa sama osebe pohybovať nemôže.

Bezpečný dialóg o strachu vedie Hevier v Strašidelníku s detským čitateľom aj vďaka funkčnému humoru. Nie je to humor, ktorý by bagatelizoval detský strach ako emóciu, ale je to humor, ktorý zosmiešňuje strach ako iracionálny podnet. Strach má veľké oči, ako mačka skočí./Iba šepneš Kto je?/keď sa zjaví v okne./My však vieme svoje:/ Strach má veľké oči – a predsa sa potkne! (s. 11)

O humore ako najlepšej obrane proti úzkosti píše aj Radkin Honzák (2023): „Humor umí najít klíčovou absurditu a povznést se nad ní.“ (s. 52) a pokračuje, citujúc Vladislava Vančuru: „Humor neznamená smáti se, ale lepé viděti.“ ... „Humor se rodí z paradoxu a přináší uvolnění a pocit vítězství. Když se umíme smát, přestože ,ryjeme držkou zemiʻ (Karel Kryl), vyhráli jsme a nejsme poraženi.“ (s. 53)

Hevierov Strašidelník pomáha detskému čitateľovi lepšie vidieť (svoj) strach. Keď sa dieťa svojmu strachu lepšie prizrie, môže dospieť k poznaniu, že sa vlastne nemá čoho báť.

 


FOTO: Slovart

 

Strach ako inšpiračný zdroj poézie pre deti

Hú! Dnes v noci/v čiernom vreci/ukradne ťa kmín./Ukáže ti fúru vecí,/vletí cez komín.

Týmito veršami sa začína slávny leporelový príbeh Ľubomíra Feldeka Hra pre tvoje modré oči. Nie je to však príbeh o strachu, ale dôležitý príbeh o odvahe. Ako prvý sa ako odvážny mladý básnik predstavuje sám autor – Feldekov leporelový príbeh totiž vychádza koncom 50. rokov minulého storočia ako manifest odvahy využívať aj v poézii pre najmenších takú metaforickú obraznosť, ktorá má relevantný estetický dosah aj na dospelého adresáta. Jeho iniciatíva doslova spustila lavínu – odvážnej, metaforicky nasýtenej poézie pre deti – a v tejto lavíne sa ocitli aj jeho generační druhovia (Ján Stacho, Viliam Turčány, Jozef Mihalkovič a predovšetkým Miroslav Válek).

Druhým odvážlivcom v tomto básnickom príbehu je chlapec, ku ktorému prichádza kmín – štylizovaný lyrický subjekt, umelecká projekcia samotného básnika. Kmín v Hre pre tvoje modré oči nemá negatívne vlastnosti (ako by sme mohli od kmína očakávať ), vystupuje ako láskavý impresário v nočnom zeleninovom cirkuse a sprevádza chlapca jednotlivými číslami/vystúpeniami a mesačnou nocou.

Feldekov jazyk je doslova presýtený originálnymi metaforami, synestéziami , no pritom je pre dieťa stále dostatočne zrozumiteľný. Feldekova poézia, pretkávaná neveršovanými pasážami, poskytuje dieťaťu bezpečný fiktívny priestor, radosť z objavovania a zároveň v druhom pláne veľmi citlivo pracuje aj s prirodzeným detským strachom z nočnej tmy a chvíľ, keď nie sú rodičia nablízku. Vaši odišli. Si potme doma sám. Páčiš sa mi. Odnesiem ťa do jednej záhrady. Nebude to ďaleko, veď ťa ledva udvihnem, taký si ty už veľký. Keď sa cirkusové predstavenie skončí, kmín zverí poučenému dieťaťu kľúče od cirkusu, vráti sa s ním domov a na pamiatku mu necháva knižku, ktorá sa volá Hra pre tvoje modré oči.

Na podobnom motivickom princípe je vystavaná aj Válkova báseň Panpulóni zo zbierky nonsensovej poézie Do Tramtárie (1970). Lyrický subjekt (opäť pôsobí ako projekcia samotného básnika) spomína na to, ako bol doma sám (Bol som doma sám.), čo robil proti strachu zo samoty (Aby sa mi lepšie čakalo,/pil som kakao./A tiež, aby som sa nebál.), ako sa pri vchodových dverách objavili zvláštne bytosti (Už som sa aj nebál,/naraz ktosi zvoní./Joj! Ešte to mi bolo treba! To určite budú Panpulóni.) a čo všetko vystrájali (Už niekoľkokrát prišli/ a sa schovali/a zvonili a zvonili/a panpulovali). V najväčšmi exponovanom momente napätia (Je noc a je panpuloká,/ ale ja už nezažmúrim oka.) sa básnikov hlas priamo prihovára dieťaťu a ubezpečuje ho, že sa nemá čoho báť (Čoho sa bojíš? /Čo ťa straší?/ Veď to som ja/ a klamem, až sa panpuláši.).

 


FOTO: Mladé letá (1981)

 

Válkova báseň veľmi dôsledne kopíruje detskú empíriu a situáciu strachu zo samoty, no zvukomalebná hra so slovami (panpulón/paplón; panpulovať/papuľovať; panpuloká/hlboká, atď.) humorné aspekty básne a napokon aj odkrytá prítomnosť (dospelého) lyrického subjektu, ktorý sa prihovára dieťaťu a odkrýva tajomstvo o Panpulónoch, sa podieľajú na budovaní bezpečného dialógu medzi dospelým a dieťaťom. Básnik dieťaťu naznačuje, že jeho strach je prirodzenou emóciou, ale zároveň mu dáva do rúk ochranný prostriedok – a tým je v konečnom dôsledku humor a hra.

Obrázková kniha – básnická zbierka (resp. básnická skladba) s príznačným názvom Bubáci (2021) trojice autorov Evy Škandíkovej (ilustrátorky), Terezy Oľhovej a Vlada Jančeka (básnikov) je, podobne ako predchádzajúce komentované diela, inšpirovaná detským strachom. Už samotný názov zbierky – expresívne pomenovanie strašidiel – vyjadruje jednak jej tematické zameranie, a zároveň naznačuje charakteristiku bytostí, ktorým je venovaná. Výraz bubák sa spája predovšetkým s detským pomenovaním strašidelnej bytosti a v konečnom dôsledku nepredstavuje veľké nebezpečenstvo. Status bubáka, ako niečoho, čo je súčasťou detskej fantázie a možno aj nespracovaných podnetov z okolia, je vyjadrený už v úvodnom štvorverší: V našom dome stále straší,/celú noc a celý deň. /Vraj nestraší,/tvrdia naši,/ale straší, ja to viem!

Táto konfrontácia dospelého a detského pohľadu funguje ako typická východisková situácia – naznačené spojenectvo medzi lyrickým subjektom a dieťaťom, ktorí spolu odkrývajú tajnú existenciu bubákov v osemposchodovom bytovom dome. Vizuálne je táto situácia stvárnená na dvojstrane knihy ako vertikálny prierez bytovkou, kde sú na jednotlivých poschodiach v bytových interiéroch prítomné detské postavy v rozličných (bežných) situáciách v rozmanitých chvíľach počas dňa: dieťa polieva izbovú rastlinu, vešia si obrázok na stenu, umýva dlážku, pozerá von oknom na nočnú krajinu, hrá sa na zemi s vláčikom, číta si knihu pod perinou a pod. Nasledujúce dvojstrany knihy tieto interiéry približujú, zväčšujú, a pri bližšom pohľade sa zrazu spolu s dieťaťom zoznamujeme aj s rozličnými bubákmi, ktorí obývajú jednotlivé byty, vrátane pivnice či výťahovej šachty. Vizuálne sú bubáci zobrazení ako amorfní duchovia s veľkými žiariacimi očami.

Vo veršovanej aj obrázkovej zložke knihy je prítomný jemný humor, dieťa si pri pozorovaní rozličných detailov aj pri čítaní veršov o bubákoch uvedomuje, že sa vlastne nemá čoho báť, lebo tieto strašidlá sú neškodné a niekedy aj veľmi smiešne. Uistenie, že sa vlastne niet čoho báť, nachádzame aj v závere knihy: Dospelí sa deťom smejú. /Nevidia tú drámu!/ Tiene v kúte pripisujú/optickému klamu.// Tak im o tom nehovorím./Nebudem ich stresovať./Ja mám totiž týchto duchov/a dušice celkom rád.

Kniha akcentuje význam detskej zvedavosti a živej imaginácie a priamo pozýva dieťa na interakciu s bubákmi aj tým, že mu na to poskytuje kostým – obal knihy: Keď vyzlečieš obal knižky,/zostane ti plagátik,/zopár strihov a máš z neho/bubákovský kabátik.

 


Bubáci s ilustráciami Evy Škandíkovej.
FOTO: BRaK (Edícia ALMA, 2021)

 

Rozprávač v interaktívnom spojení s detským čitateľom – spoločné prekonávanie strachu

Všetky doposiaľ spomenuté texty pre deti v druhom pláne prezentujú koncept interaktívneho dialógu dospelého (ktorý sa občas tiež bojí, ale vie svoje pohnútky vysvetliť) a dieťaťa, ktoré sa postupnými krokmi učí prekonávať strach. Podobný dialóg medzi dospelým rozprávačom a dieťaťom sa odohráva aj v interaktívne a inštruktívne komponovanej knihe Dávida Dziaka Poď do rozprávky (2021), pozvaním formulovaným v samotnom titule knihy.

Aj jednotlivé názvy príbehov (Ty a Krt; Ty a Pirát; Ty a Strom; Ty a Slnko; Ty a Diera) spomínanú interaktivitu zdôrazňujú. V príbehu Ty a Diera sa rozprávač hneď úvodnými slovami obracia na detského adresáta s otázkou: Čoho sa najviac bojíš? Pavúkov? Tmy? a o niekoľko riadkov ďalej oboznamuje čitateľa s vlastným strachom: Ja sa najviac bojím Diery. Musím ti ju opísať, aby si si ju vedel predstaviť. (s. 40)

Diera má v Dziakovom príbehu mnoho podôb a významov. Na jednej strane vystupuje ako personifikovaná bytosť: Je čierno-čierna a taká obrovská, že nedovidíš na jej dno. Dokáže rýchlo utekať a má zúrivé čierne oči. (tamže) a na druhej strane ju možno interpretovať ako prázdnotu, ktorej existenciu možno prekonať tak, že ju rozprávač spolu s dieťaťom budú neustále niečím napĺňať. Enumerácia predmetov na zaplnenie diery (od špenátového prívarku, babičkinho hojdacieho kresla, až po obľúbenú detskú hračku) naznačuje aj humorný aspekt rozprávania. Dikcia príbehu je postavená na živej interakcii rozprávača s detským čitateľom, čo sa prejavuje aj v jazykovej rovine – v mnohých otázkach a výzvach nasmerovaných na dieťa. Rozprávač tu vystupuje ako jeho spriaznený spojenec, ktorý v jednom momente aj musí skočiť za dieťaťom do diery – Premôžem svoj strach a skočím za Tebou, veď si môj najlepší kamarát. (s. 46) – aby mu pomohol.

Príbeh napokon vyústi do šťastného konca, diera sa usmieva a z vecí, ktoré dieťa na rozprávačov popud do nej nahádzalo, vzniklo príjemné miestečko. (47). Dieťa je v tejto harmonicky modelovanej situácii zároveň prizvané k tomu, aby nakreslilo vnútro diery a ako ju zaplnilo (v knihe je na detské kresby vyhradený priestor).

Práve táto neustála interakcia rozprávača s dieťaťom, ktorá mu poskytuje slobodu v rozhodovaní, učí dieťa prekonávať strach v postupných krokoch, povzbudzuje ho k samostatnému uvažovaniu, a tým vytvára priaznivé podmienky na jeho duševný rast. Na Dziakov rozprávkový príbeh možno nazerať ako na „adaptačnú stratégiu“ – povedané slovami J. Kuzmíkovej – „ktorá umožňuje v bezpečných podmienkach poučiť sa na skúsenostiach iných“ (2021, s. 118).

 


FOTO: Face (2021)

 

Umelecká literatúra na ceste k prekonávaniu strachu

Interpretácia vybraných ukážok umeleckej literatúry pre deti stvárňujúcej fenomén strachu nás privádza k niekoľkým zovšeobecneniam. Strach je ako jedna zo základných ľudských emócií bohatým inšpiračným zdrojom umeleckého stvárňovania – či už na metaforickej, motivickej či tematickej úrovni. Keďže táto emócia významne ovplyvňuje ľudské správanie a konanie, jej umelecké vyjadrenie v literatúre pre deti napĺňa nielen požiadavky estetického zážitku, ale aj axiologické požiadavky.

Vybrané literárne diela sú vybudované na interaktívnom princípe, to znamená, že premysleným spôsobom vedú dieťa pri čítaní k aktívnemu prekonávaniu strachu, pomenúvaniu jeho mechanizmov, tvorivému prijímaniu tejto emócie ako neoddeliteľnej súčasti nášho života. Literárno-komunikačné partnerstvo dieťaťa a rozprávača či lyrického subjektu je vybudované na potrebe ustanoviť bezpečný priestor na dialóg o strachu. Dieťa potrebuje cítiť spojenectvo s dospelými a zároveň musí mať istotu, že sa jeho strach nebagatelizuje, že dospelý sa zo strachu dieťaťa nevysmieva, aj keď sa v mnohých textoch o strachu vyskytuje aj otvorený humor ako nástroj na prekonávanie napätia. Z tohto dôvodu napĺňajú interpretované diela nepriamo aj terapeutickú funkciu.

Poznámky:

1) Strach nás mobilizuje k úteku pred nebezpečenstvom, a to je z evolučného hľadiska dôležitá stratégia prežitia. Na druhej strane nás strach môže paralyzovať, ochromovať, nedovolí nám naplno prežívať život – takýto stav sa často vníma ako chorobný, nepriaznivý.
2) Ekman popri strachu označil za základné emócie hnev, radosť, smútok, odpor a údiv.
3)Tejto problematike sa vo svojich prácach zameraných na existenciálnu terapiu komplexne venuje americký psychiater Irvin D. Yalom, pričom upozorňuje na niekoľko dôležitých faktov, viažucich sa na vnímanie smrti od útleho detstva: 1. Behaviorálni bádatelia sa opakovane presviedčajú, že deti sa smrťou zaoberajú často. Ich obavy zo smrti sú všadeprítomné a majú rozsiahly vplyv na ich prežívanie. Nielenže sa deti smrťou zaoberajú, ale tieto ich obavy sa začínajú skôr, ako sa všeobecne predpokladá. 2.V uvedomovaní si smrti a v metódach, ktoré používajú pri vyrovnávaní sa so strachom zo smrti, deti prechádzajú systematicky usporiadanými štádiami. (Tieto štádiá majú blízko k vývinovým štádiám, ako ich pomenúva Piaget, a do veľkej miery korešpondujú aj s kognitívnym vývinom či vývinom empatie.) Adaptačné stratégie detí sú vždy založené na popretí, zdá sa, že vo svojom vývine neznášame a azda ani nedokážeme zniesť holé fakty o živote a smrti. (Yalom, 2020, s. 88 - 89)
4) Jeho primárny slovníkový výklad je zlodej (https://slovnik.juls.savba.sk/)
5) Z výskumov o detskej reči vieme, že synestetickú obraznosť, spájajúcu do jedného celku viacero rôznorodých vnemov - vizuálnych, audiálnych, haptických atď. - deti v útlom veku používajú úplne prirodzene, ako akýsi "nedokonalý" spôsob poznávania a hodnotenia sveta. Týmto dôsledne napĺňajú aj význam frazeologizmu strach má veľké oči.

 

Pramene:
Dziak, David: Poď do rozprávky. Fintice : f. a. c. e, 2021.
Feldek, Ľubomír: Hra pre tvoje modré oči. Bratislava : Slovart, 2021.
Hevier, Daniel: Strašidelník. Bratislava : Aspekt, 1999.
Škandíková, Eva – Oľhová, Tereza – Janček, Vlado: Bubáci. České Budejovice : Alma, 2021.
Válek, Miroslav: Do Tramtárie. Bratislava : Buvik, 2016.

Literatúra:
Honzák, Radkin: Strach a úzkost a jak na ně. Praha : Vyšehrad, 2023.
Kuzmíková, Jana: Kognitívna literárna veda. Bratislava : VEDA, 2021.
Rakús, Stanislav: Poetika prozaického textu. Levoča : Modrý Peter, 2015.
Raban, Miloš. 2008. Duchovní smysl člověka dnes. Praha : Vyšehrad, 2008.
Shapiro, Lawrence E: Emoční inteligence dítěte a její rozvoj. Praha : Portál, 2016.
Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. https://slovnik.juls.savba.sk/ [cit. 9. 5. 2024].
Stanislavová, Zuzana: Éthos a poésis v umeleckej tvorbe. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013.
Stanislavová, Zuzana: K problému inštruktívnej literatúry v súčasnej tvorbe pre deti a mládež. 
In: Jazyk a umenie pre deti a mládež v hodnotových a didaktických pohľadoch. Zborník príspevkov z vedeckej 
konferencie s medzinárodnou účasťou: Premeny školy a učiteľské vzdelávanie v historickom kontexte a nové 
perspektívy. Eds. Adela Mitrová – Zuzana Sláviková. Prešov : Prešovská univerzita, 2019.
Vybíral, Zbyněk: Literární psychologie. Praha : Nová beseda, 2020.
Yalom, Irvin David: Existenciální psychoterapie. Praha : Portál, 2020.
Zajac, Peter: Pulzovanie literatúry. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1993.