Lovil vo vodách dospievania na spoločnej lodi
Diela Jána Navrátila sú univerzálnou výpoveďou o tínedžeroch a životných hodnotách v akejkoľvek dobe.
Dnešná mládež možno knihy Jána Navrátila číta menej, no medzi malými detskými čitateľmi je stále obľúbený. Mal nevšedný básnický talent, v poézii dokázal narábať s jazykom v prospech básnického výmyslu, hry aj nonsensu, bol láskavý k dieťaťu aj k prírode. V próze zase staval na poznávaní vnútorného sveta detí aj dospievajúcich, odkrýval ich zmysel pre spravodlivosť a rád sympatizoval s mladými pri konfrontácii s dospelým videním sveta.
Bol činný aj v žánri autorskej rozprávky, ktorá určite patrí k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v slovenskej rozprávkovej tvorbe, podieľal sa na filmových aj rozhlasových projektoch.
Okrem talentu ho na tvorbu pre malých čitateľov nasmerovalo aj vzdelanie. Pedagogické zameranie vysokej školy a učiteľská prax na základnej aj strednej škole (od roku 1971 sa venoval publikačnej činnosti) mu umožnili spoznať detskú generáciu a preniknúť aj do mentality dospievajúcich mladých ľudí.
Zuzana Stanislavová ho charakterizovala ako autora „širokého druhového, žánrového i vekového rozpätia“ (1). Básnické zbierky, autorské rozprávky a prózy so spoločenskou tematikou venoval predškolákom, začínajúcim čitateľom aj tínedžerom a dospievajúcej mládeži, ktoré by sme dnes zaradili do „young adult“ literatúry.
Ilustrácia Tomáša Čepka z obálky knihy Jána Navrátila Námorník Kapko Dierka.
FOTO: Mladé letá
Vzdialené a predsa pevné
Nemienim tento text venovať výpočtu diel, ktoré autor napísal, lebo to už urobili mnohí iní. Bibliografia Navrátilovej tvorby vyšla už niekoľkokrát aj na stránkach tohto časopisu a rovnako boli publikované aj interpretačno-analytické texty predstavujúce diela Jána Navrátila ako autora so širokým recepčným záberom aj mediálnym presahom.
Dokonca aj v ostatnom čísle Marta Žilková recenzovala jeho najnovšiu prózu Čím čarujú vrabce, ktorá vyšla minulý rok. Text venujem dielam, ktoré sú v zozname povinného čítania budúcich pedagógov a pedagogičiek slovenského jazyka a literatúry (2. stupeň ZŠ a SŠ) ako profilové texty autora.
V príprave študentov majú vybrané texty Jána Navrátila pevné miesto v oblasti literatúry a kultúry pre mládež aj v rámci didaktiky literatúry. Hoci reálie jeho próz sú možno trochu vzdialené životu súčasných tínedžerov aj celej spoločnosti, stále ide o diela, ktoré sa podieľali na konštituovaní modernej slovenskej literatúry pre deti a mládež.
Ontogenézou protagonistov a obrazom životných pocitov sú akousi univerzálnou výpoveďou o dospievaní v akejkoľvek dobe, obsahovo sú správou o spoločnosti a jej problematických bodoch v konkrétnej dobe a po jazykovo-štylistickej a výrazovej stránke materiálom na skúmanie tvorby modernej literatúry pre mládež a jej estetického rozmeru.
Kto vidí dno
Z próz o dospievaní sa pristavíme pri poviedkovej knihe Kto vidí na dno z roku 1981. V knihe sa nachádza osem poviedok, ktoré síce dejom nenadväzujú, ale vo väčšine z nich možno rozpoznať jedného a toho istého rozprávača (s výnimkou poviedky Cez prah dospelosti), chlapčenské postavy kamarátov alebo spolužiakov, spolužiačku Lydu, učiteľa Klema ako morálnu oporu a mnohé ďalšie postavičky malého mesta.
Nemožno ich považovať za putujúce, ale skôr za charakterové typy v rôznych situáciách. Sedem príbehov je teda rámcovaných jedným rozprávačom, rovnakým priestorom – malým mestečkom, jeho školou, cintorínom, riekou a jazerom.
Predovšetkým rieka a život v nej je leitmotívom v rozprávaniach, navíjajú sa na ňu ďalšie motívy zo života dospievajúceho. Rozprávač a zároveň hlavný protagonista je introvertný mládenec, veľmi tichý pozorovateľ, citlivý komentátor života so silným ochranárskym povedomím, ktorý žije všetkými pravidlami oveľa intenzívnejšie ako mnohí dospelí, ktorí tie pravidlá nastavujú.
Ani po toľkých desaťročiach situácie z poviedok nevyznievajú tézovito. Súčasťou rozprávačovho sveta je rybárčenie, vzťah k vode, rybám, prírode, dlhé hodiny mlčania a premýšľania s udicou na očiach. Toto sa nedá napísať bez skúsenosti. Preto sú vo väčšine poviedok situácie spojené s rybárstvom, udicou, navijakom, podberákom a čakaním.
Najviditeľnejšie je to v poviedkach Puto priateľstva a Portrét Felixa H. Na jednej strane je predstava chlapca o správaní poctivého rybára, na druhej necitlivé správanie skúsených rybárov a devalvovanie hodnoty spravodlivosti.
Pre Martina je byť rybárom výsada, stav, nielen záľuba. A ešte je to aj spôsob, ako prežiť: „Človeku je príjemné, keď môže ujsť od ľudí. Hoci na ryby, alebo kamkoľvek. Často sa mu žiada byť samému. Ale vždy sa musí medzi ľudí vrátiť. Trochu sa prispôsobiť. Musí. Človek žije medzi ľuďmi, to nezmení“ (Navrátil, 1981, s. 124).
Z poslednej menovanej poviedky pochádza aj názov pre celú zbierku. Pri pohľade do vody predmety v nej menia svoju veľkosť, vzdialenosť aj farbu a veľakrát pôsobia strašidelnejšie alebo naopak krajšie, ako v skutočnosti sú.
Môžeme len odhadovať ich skutočný tvar, na dno sa naozaj dovidieť nedá. Ryby sa potom javia s väčšími rozmermi, ako je ich miera na lov, a to stačí ako dôvod porušiť pravidlo. Tento explicitne pomenovaný jav je len kľúčom, ako možno čítať poviedku aj v inej rovine. Ide o klam, zdanie, ako sa nám v živote veľakrát stáva, keď nie sme schopní vidieť veci správne. Veď kto dovidí na dno? Bez toho, aby sme sa ponorili a zamáčali sa, sa to určite nedá.
Hranica medzi hrou a zneužitím
Postavy tínedžerov v poviedkach sú v morálnych hodnotách determinované rodinným prostredím, modeluje ich správanie aj očakávania dospelých, preto sú dôležitejšie ako sloboda a šťastie dieťaťa jeho známky v škole, predstava o priateľstve smeruje k zištnosti a užitočnosti v tej správnej chvíli, snaha a aktivita detí je smiešna v porovnaní s možnosťami dospelých (zber železa na fúriku v porovnaní s nákladiakom), zmysel pre pravdu vyznieva voči presile dospelých ako boj s veternými mlynmi, výchova k ľudskosti v škole je v ostrom kontraste s výchovou rodičov k utilitárnosti, citové zázemie možno nahradiť materiálnym dostatkom.
Tieto a ešte mnohé ďalšie defekty a životné pokrivenia možno odčítať v príbehoch rozprávaných cez prizmu dospievajúceho aj jeho jazykom. Výnimkou je len poviedka Cez prah dospelosti, ktorá je ukážkou deštruktívneho správania štrnásťročnej Silvie ako dôsledku dlhodobého prehliadania jej autentickej osobnosti rodičmi.
Preto si tento príbeh vyžadoval zmenu priameho rozprávača na objektívneho, aby zachytil aj motiváciu konania dospelých: „Výchovné hľadisko si nechaj do školy, kde si za to platený, – nedala mu matka dopovedať. – Starý bude nosiť Silvia. (...) UKRIVDENÁ. Prichodila si doma úplne bezmocná a bezradná“ (tamže, s. 26).
V poviedke dominuje línia, ktorá ukazuje, ako môže rodičovské uprednostňovanie jedného dieťaťa pred druhým navždy ovplyvniť nielen jeho, ale aj ostatných príbuzných a vysoko aktualizuje, ako málo stačí, aby sa čistý a rovný človek stal podozrivým zo zneužitia maloletej či incestu.
Keď uvážime, že poviedka vyšla v roku 1981, v súčasnosti je oveľa príznačnejšia ako v dobe vzniku. Hranica medzi hrou a predstavivosťou a naozajstným zneužitím je priveľmi tenká a nebezpečná. Dokáže si dospievajúce dievča uvedomiť dôsledky svojho činu?
„Prečo jej prišlo na myseľ, že by ich mal niekto pri niečom pristihnúť? Marošova spoločnosť ju čoraz väčšmi vzrušovala, Maroš bol čoraz väčšmi MAROŠOM (...) Predstavovala si, ako jej Maroš čosi šepká. Šepká jej, že je už dospelá a veľmi pekná. Potom ju ľahko pobozká“ (Navrátil, 1981, s. 34 – 36). (...) Prosím ťa, čo ste tu spolu vyše troch hodín robili? – Milovali sa, – vybľafla jedovato Silvia. Žeby uverila? Silvia sa chcela rozosmiať, ale zaváhala. Úloha trpiteľky ju bavila čoraz väčšmi. Ešte chvíľu bude držať matku v napätí, ešte aspoň chvíľu (tamže, s. 40 – 41).
Rybársky bonus
Pocity, ktoré protagonisti zažívajú, sú podobné tým, ktoré mávajú aj dnešní násťroční, dokonca sa neporozumenie rodičov a ich slabý záujem o bytie vlastných detí v súčasnosti ešte viac vyostril.
Bonusom v týchto príbehoch môže byť pre súčasnú mládež informatívna funkcia s oporou v lexike opierajúcej sa o rybársku terminológiu: plavák, špička, nahodiť, zasekávať, zabrať, cievka, navijak, plotica, hrúzik, rázsochy, nástražná rybka, pleskáč, povolenka, podmierečná ryba... Dnes už tínedžeri tento svet asi nepoznajú, no vo väčšine textov sa slová spojené s rybolovom objavujú ako prirodzená súčasť rozprávačovho života.
Aj pre autora je rybárčenie a život pri rieke tým najautentickejším životným pocitom. Explicitne ho artikuloval ako scenárista aj v prológu k filmu Žaby a iné ryby (1986) na motívy viacerých poviedkových príbehov z tejto knihy s ústrednou postavou Martina a jeho dospievaním pri Váhu: „Keď chceš byť šťastný deň, vypi si vína. Keď chceš byť šťastný rok, pomôže ti žena. A keď chceš byť šťastný celý život, choď na ryby.“
Okrem poviedkovej knihy Kto vidí na dno venoval autor dospievajúcej mládeži aj ďalšie kvalitné prózy – Len srdce prvej veľkosti (1970), Guľatá kocka (1985) a Klub Lucia (1995).
Diskotéka L., Mladé letá 1982
Diskotéka L
Navrátil bol aj jedným z tvorcov modernej poézie pre deti v 60. rokoch minulého storočia, poetickú skutočnosť formoval prostredníctvom hravých výmyslov, nonsensu a jazykovej hry. Skvelým príkladom je zbierka Cestovanie s orangutanom (1966), ktorá okrem spomenutých prvkov poetiky predstavuje aj exotické motívy a vtipné nápady prepájajúce zvierací a ľudský svet.
V roku 1982 mu vyšla básnická zbierka výnimočnej kvality s ľúbostnou poéziou so zameraním na tínedžerský vek, Diskotéka L. Dlhé roky to bola jediná kniha pre násťročných, v ktorej mohli čítať verše o prvých nesmelých aj odvážnych dotykoch opačných pohlaví. Až v 90. rokoch sa k Navrátilovi pridal Štefan Moravčík a po viac ako tridsiatich piatich rokoch vyšla intencionálna zbierka básní o láske Valentínovi Šefčíkovi.
Zbierka bola vydaná v diskotékovej dobe, niesla sa na vlne diskorytmov, fragmentárneho a podenkového života mladých a životného pocitu opojenia a túžby po živote aj opojenia z príťažlivosti a LÁSKY. Na diskotéke sa mladí ľudia stretávajú, zoznamujú, zamilovávajú aj rýchlo rozchádzajú.
„Ľúbostný cit zobrazil ako proces, čo sa odzrkadlilo aj v kompozičnom členení knihy. Jej tri časti (Oslnenie, Osmelenie, Opojenie) približujú lásku ako vyvíjajúci sa vzťah“ (Stanislavová, 2010, s. 47). Na začiatku sa objavujú silné, možno aj neidentifikovateľné pocity, prvé prejavy náklonnosti, obdivu, prejavy zamilovanosti, aj keď všetko trvá len chvíľu: Ona raz a ja raz,/ až to páli./ Na tej fľaške sa nám pery/ stretávali. (Navrátil, 1982, s. 13) Jednotlivé fázy možno vnímať aj v spojení s kategóriou vekovosti, od jednoduchších obrazov očarenia a obdivu sa presúvame k pocitom intenzívneho citu až vzrušenia. K najlepším básňam z tejto prvej etapy patria Jasnozrivá alebo Večer gramatiky.
V druhej časti Osmelenie sa už prejavy lásky presúvajú k vyznaniam, dotykom a artikulovaniu týchto prejavov, ako napríklad v básni Čítanie z rúk: A zasa ja a zasa ty.../ Cez rozbúrené siločiary./ Sme v sebe ako zasiati/ a žiadostiví jari alebo v ikonickej básni Skicár hliny:
...Ty dážď a ja dúha, ktorá planie. Postrúhaš ma na struháku letnej stráne. Na kvety. Už sa sypem – ako z palety. Ty buď motýľ a rob na mňa nálety. Motýľ, čo sa vo mne opil. Ležíš na mol pod stopkou. Snívaj. Jeseň je sen. Iba sen? I báseň...(s. 42 – 43).
Medzi jednotlivými fázami sa nachádzajú Intermezzá I a II na nápevy ľudových piesní, najmä trávnic, ktoré posunul rytmom a parodizovaním štýlu bližšie k diskopiesňam aj mladým, a v krátkych básňach v časti Koktail je na malom priestore skondenzovaná podstata lásky v mnohých historických obdobiach, priestoroch, v spojení so známymi osobnosťami i v každodenných činnostiach: Vyšli si dvaja oráči/navzájom orať pole.// Dvakrát dve dlane holé/ a celkom im to postačí.// V komôrkach očí navzájom/ poskytujú si podnájom (Láska, s. 60).
V tretej časti Opojenie sú básne-eposy, v ktorých sa už láska prezentuje aj telesným zblížením a hľadaním podstaty tohto fenoménu, niektoré básne majú v názve hymnu a do Povesti o jaskynných milencoch autor prepašoval alúziu na Hymnus lásky z Nového zákona:
...A keby sa ma spytovali, čo je láska, odpoviem: Láska je dávať číru vodu a zvoniť. A keby sa ma spytovali, čo potom, keď utíšime smäd a ukojíme uši, odpoviem, že potom je láska naďalej dávať číru vodu a zvoniť... (s. 86).
Kráľ s gitarou. ilustrácie: Dušan Polakovič
FOTO: Mladé letá
Kráľ s gitarou
Žáner autorskej rozprávky reprezentuje v našom výbere kniha Kráľ s gitarou (1988), ktorá je výsledkom transformácie folklórnych rozprávkových prototextov do textových variácií s moderným poňatím archetypálnych postáv aj príbehov. V súvislosti s touto Navrátilovou knihou píše B. Šimonová o nejednoznačnosti a problematickosti identifikácie žánru (Šimonová, 1997, s. 61).
V príbehoch sa kontaminujú okrem fantastickej folklórnej a autorskej rozprávky aj ďalšie žánre, ako je aforizmus, epigram, fraška, prvky detektívky, sci-fi, miesi sa fantastika s realistickými javmi, humor, hyperbola aj paródia. Jazyk je bohatý na poetické výmysly, jazykové hry, vtip a humor zjemňujú didaktickosť a veľakrát sa objavuje aj alúzia ako prvok postmodernej literatúry.
Známe postavy z rozprávkových prototextov (Jelenček, pyšná princezná a kráľ Miroslav, Dlhý, Široký a Bystrozraký, Popolvár, stratený chlapec, zhavranelí bratia a ďalšie) dostávajú nové úlohy, autor ich dáva do nových vzťahov v modifikovanej a aktualizovanej realite.
Aj zlo sa transformuje, nie je také zákerné, závistlivé a nenapraviteľné ako vo folklórnych rozprávkach, ale aj kladné postavy sú náchylnejšie veriť mu a nepripúšťať si jeho vplyv. Navrátilovi kladní hrdinovia pripomínajú tak trochu kováča z Werichovej rozprávky Fimfárum, ktorý na čertovu žiadosť na tri zlé duše odpovie, že toľko zlých ľudí ani nepozná. Čert ho však vysmeje, že je to preto, lebo je idealista.
Takí idealisti sú aj v Navrátilových rozprávkových textoch a k tomu idealizmu im treba pripočítať aj pozitívne a optimistické nazeranie na svet.
Naša zem je guľa!
Opakované čítanie týchto rozprávok presviedča o trvalých estetických aj ideových hodnotách a o ich, dokonca naliehavej, platnosti aj v súčasnej dobe. Rozprávkové príbehy sú plné humoru, filozofických sentencií aj dobrodružného putovania podobného tomu z orientálnych rozprávok so skvelým rozprávačom.
Kráľ Miroslav musí v rozprávke Svetovládne blchy hádzať diskom, aby získal princeznú, musí putovať ďalekými krajinami rovnako ako jeho folklórny predchodca, no nemôže sa spoliehať na čarovné husle ani čarovný mešec, ktorými králi liečia svoj ľud po vojnách:
„Vo vojne zahynie žene muž a je z nej vdova. Deťom zahynie otec a sú siroty. (...) A husle hrajú a všetky tie vdovy a siroty roztancujú. (...) Po vojne z neho (čarovného mešca) sype pozostalým dukáty. Bez neho (...) by zavládlo po vojne utrpenie a hlad“ (Navrátil, 1988, s. 10).
Králi tvrdia, že vojna je nevyhnutnosť a tradícia, aj keď oni sami ju nechcú: „Mier je vec zauzlená. Zabúdaš na zbrane, čo sme vyrobili na jeho ochranu. Na stratégiu a taktiku našich vlád. Na vôľu ľudu, odhodlanie, hrdinstvo, česť. Ľudské hlavy nie sú tekvice, všetky chcú jedno a každá niečo iné. Neurobíš im po vôli, ani keď sa rozkrájaš“ (tamže, s. 11).
Napokon pod Miroslavovým vedením vysvitlo, že v oboch kráľovstvách nechce bojovať nikto a ani nebolo ťažké dosiahnuť to. Musel si však poradiť len vďaka vlastnému dôvtipu.
Rozprávkové schopnosti postáv Dlhého, Širokého a Bystrozrakého pomenoval autor talentami (Talenty). Ako naložiť s týmito talentami, vedia najlepšie dospelí: na zbojstvo, získanie moci, víťazstvo vo vojne. Junáci však za nič na svete nedovolia zneužiť vlastné schopnosti v prospech ubližovania iným, sú ochotní venovať ich len deťom: „Škoda nášho talentu pre dospelých, kamaráti... Odteraz budeme slúžiť iba deťom“ (tamže, s. 29). V tejto rozprávke sa niekoľkokrát pripomína aj predmet absurdnej diskusie v súčasnosti: „Asi nevieš, že naša Zem je guľa.“
V rozprávke Kameň mudrcov ráta autor s tým, že čitateľ pozná prototexty, pospájal sujetové prvky z viacerých fantastických hrdinských rozprávok – Popolvára, Železníka i Svetskej krásy, možno v nej identifikovať aj motív troch Svätoplukových prútov. Najmladší z kráľovských synov dostal meno Metod s odkazom na čítanie a vzdelanie, lebo ako vyplýva z textu, väčšiu silu ako meč a puška má len kniha. V texte je prítomné viacnásobné zlo, ale postupne sa rozpúšťa pod skutkami hrdinu. A za všetkým je kniha ako otcovský dar a čítanie, ktoré sa veru nikde neteší obľube: „Nazývali ho Popolvár, čo je to isté ako leňoch, len to inak znie. Raz darmo, keď hlupák vidí niekoho s knihou, hneď si o ňom myslí, že je povaľač“ (tamže, s. 52). Popolvár zachraňuje princezné, bojuje s drakmi aj Železníkom, využíva informácie vo svoj prospech, rovnako však dokáže aj milovať a spievať o láske. On je ten kráľ s gitarou, ktorý sa dostal aj do názvu knihy.
Emblémy a kódy doby
Niektoré odkazy v rozprávkových textoch zostanú deťmi zrejme nepovšimnuté, lebo smerujú skôr k dospelým, ale dvojadresnosť je dôležitý atribút autorskej rozprávky. Zhavranelí bratia musia pracovať, nepomôže im len sestrina obeta, stratený chlapec zmizol preto, lebo rodičia ho priveľmi rozmaznávali a nepripravili na život tak, aby sa v ňom nestratil. Podobne je to aj so sebaprojekciou, vo viacerých textoch sa postavy dostávajú k vode, chystajú sa na rybačku, lovia, plavia sa na lodi. U autora je to návratný motív v každom druhu aj žánri.
Navrátil neurčitý priestor pôvodných rozprávok premieňa na konkrétne geografické lokality Slovenska, od Vysokých Tatier sa dej posúva po povodí Váhu k Dunaju, inde zase do Kremnice, na myjavské kopanice aj na Záhorie. V textoch sú zakódované aj odkazy na dobový kontext, napríklad súťaž v hode diskom, tanec na disku, tanečnom parkete, v kožuchu plnom bĺch dostal názov diskotanec. Mnohé frazeologické jednotky boli preformulované podľa rozprávkového posolstva: Ktorý pes breše, ten sa bojí..., Nezíde z pece, zíde z mysle.
Predstavené diela možno považovať v modernej slovenskej literatúre za emblémové, v recepčnom a pedagogickom priestore pre mládež ide o dôležité Navrátilove výpovede o obyčajnom i problematickom svete dospievajúcich.
Dôkazom, že týmto ľuďom rozumel a bol s nimi spriaznený, sú aj slová z rozhovoru pre regionálny online denník: „Spolu sa tešíme, nadchýname sa krásou a dobrom, spolu smútime, rozhorčujeme sa nad zlom, spolu snívame a liečime si duše. Kniha je pre nás spoločná loď. Na skutočnosti nič nemení, že máme oddelené kajuty a jeden druhého nepočujeme. Výsledok dialógu má zmysel, lebo sa časom stane súčasťou spoločenského vedomia.“
FOTO: BIBIANA
Ján Navrátil (13. 5. 1935 – 19. 2. 2024)
Spisovateľ, dramatik, filmový scenárista. Pochádzal z rodiny lodníka. Po štúdiu na základnej škole v Seredi a na gymnáziu v Galante začal učiť na ZDŠ vo Vinohradoch nad Váhom. V rokoch 1955 – 1959 študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave slovenčinu a nemčinu. Neskôr pôsobil na stredných školách v Šuranoch a v Galante. Od roku 1971 sa venoval len literárnej tvorbe. Prispieval do časopisov Ohník, Zornička, Včielka a Slniečko poéziou i prózou. Knižne debutoval zbierkou veršov V záhradke a za záhradkou (1963), kde spontánne reagoval na svoje čitateľské zážitky z tradičnej poézie pre deti. Je autorom kníh Najmenší kolotoč sveta, Cestovanie s orangutanom, Žltý mustang, Uzlík a Nitka, Ďuro Truľo a figliari, Kúzelník s farbičkami, Lampáš malého plavčíka, Banícke rozprávky a mnohých ďalších. Napísal scenáre k televíznym seriálom a hrám Rozprávky naopak, Hlavne, že sa vezieme, Hra o česť, Zlatá Runa, Rachotilkovia, Figliari.
Navrátilove knihy boli oceňované doma aj v zahraničí. Viackrát sa objavili na Čestnej listine IBBY, alebo boli ocenené ako najkrajšie a najlepšie knihy v BIBIANE: Lampáš malého plavčíka (1980) na Čestnej listine IBBY 1982, Belasý maják (1985) na Čestnej listine IBBY v roku 1988, Klub Lucia (1995) ocenenie v roku 1996, Námorník Kapko Dierka (2004) ocenenie v rokoch 2004 a 2006, Čauko, bengoši (2009) ocenenie za rok 2009.
