VŠETKY CESTY VIEDLI DO TERSTU

Svetové kongresy Medzinárodnej únie pre detskú knihu (IBBY) sa plánujú päť rokov dopredu. Výber krajiny schvaľuje Výkonný výbor, a to obyčajne spomedzi viacerých uchádzačov. Proces príprav je zložitý a počas piatich rokov sa môže všeličo udiať. IBBY to zažila aj v roku 2014. Hrozilo, že kongres v roku 2016 sa nebude môcť uskutočniť v krajine, ktorá sa na to pripravovala. Vtedy bola naša Slovenská sekcia IBBY vybraná ako náhradný hostiteľ.

Pri voľbe hostiteľskej krajiny sa zvažuje viacero stránok. Dôležité je zázemie sekcie vo vlastnej krajine. Talianska sekcia IBBY sa môže už dlhodobo opierať o domácu kultúrnu komunitu. Ukázalo sa to už v roku 1970, keď IBBY organizovala kongres v Taliansku po prvý raz. Už vtedy zavážila významná podpora vlastnej kultúrnej obce. Taliani na to spomínajú radi aj preto, že na tomto kongrese odovzdali Cenu H. Ch. Andersena spisovateľovi Giannimu Rodarimu. Hostiteľská Talianska sekcia IBBY si aj teraz v Terste s hrdosťou pripomenula svojho klasika detskej literatúry. Pamätnú zbierku prekladov Rodariho slávnostného príhovoru pri preberaní ceny vydala ako príležitostnú tlač venovanú účastníkom tohtoročného kongresu.

Dôležitou súčasťou kultúrneho zázemia Talianskej sekcie IBBY je bolonský knižný veľtrh. Od 60. rokov minulého storočia tu každoročne zasadá Výkonný výbor IBBY. Na bolonskom veľtrhu sa oficiálne vyhlasujú laureáti Ceny H. Ch Andersena. Veľtrh je tiež miestom pre tzv. regionálne stretnutie reprezentantov účastníckych krajín IBBY z Európy (za regióny sa v IBBY považujú kontinenty a časti kontinentov, ktoré majú svoje zasadnutia a svojich reprezentantov vo Výkonom výbore IBBY). Je to významné kultúrne podujatie, na ktorom sa diskutuje o dôležitých problémoch čítania, o trendoch, situácii v detskej tvorbe v účastníckych krajinách Európy. Od roku 2016 sa toto zasadanie spája aj s konferenciou. Prizývajú sa odborníci, ktorí sa vyjadrujú k aktuálnym témam, prezentujú sa iniciatívy a kľúčové projekty z oblasti propagácie čítania. Na bolonský knižný veľtrh prichádzajú aj reprezentanti sekcií IBBY z iných častí sveta.Vďaka tomu sa udržiava kontinuita spolupráce a vnútorná súdržnosť účastníckych krajín. 

V roku 1965 sa v Bologni osobne stretol Dr. Dušan Roll so zakladateľkou IBBY Jellou Lepmanovou. V tom čase J. Lepmanová uvažovala o možnostiach, ako podporiť ilustračnú tvorbu, pretože ju považovala za podstatnú súčasť knižnej kultúry pre deti a mládež. Dr. Roll prišiel s premysleným konceptom. A tak sa v Bologni začala spolupráca na veľkom medzinárodnom projekte krajín IBBY. Zrodilo sa Bienále ilustrácie Bratislava. Táto súťažná prehliadka dávala sekciám možnosť intenzívnej spolupráce v oblasti ilustračnej tvorby pre deti. Význam tohto kroku dokázal už prvý medzinárodný ročník BIB-u, ktorý sa uskutočnil v roku 1967. Zúčastnilo sa na ňom 25 krajín a 320 ilustrátorov. V rokoch 2010 až 2012 hrozilo, že sa kontakt s IBBY preruší. V rokoch 2012 až 2014 sa nám ho znova podarilo upevniť a od roku 2014 je z rozhodnutia Výkonného výboru BIB integrálnou súčasťou činnosti celej organizácie IBBY. A má ako jediný vo Výkonnom výbore svojho reprezentanta. Je ním člen Výkonného výboru, ktorý zodpovedá IBBY za túto agendu. Znamená to, že náš BIB sa priradil k prioritným aktivitám IBBY (nepovažuje sa za dočasný projekt); a to je mimoriadne významné postavenie. BIB-u sa venovala pozornosť aj na tohtoročnom svetovom kongrese v Terste – nielen jeho prezentačnou výstavou, ktorá býva tradične súčasťou svetových kongresov. V jednej z kongresových sekcií dostala priestor aj generálna komisárky BIB-u Zuzana Jarošová. Oboznámila účastníkov s prípravnými plánmi na jubilejný 60. ročník. 

Talianska sekcia IBBY nezostáva vegetovať v tieni bolonského veľtrhu. V roku 2014 si otvorila ďalší priestor pre medzinárodnú spoluprácu krajín IBBY. Týka sa významného projektu na ostrove Lampedusa, najväčšieho z Pelagických ostrovov, s rozlohou 20,2 km2. Stal sa tranzitným miestom migrantov, najmä z Afriky. V prisťahovaleckých vlnách spred pár rokov zaplavili Lampedusu tisíce imigrantov. Situácia bola kritická. Talianska sekcia IBBY sa vtedy rozhodla prispieť k zmierneniu traumatických podmienok, v ktorých sa ocitli deti prisťahovalcov. Na Lampeduse vytvorila medzinárodnú knižnicu IBBY. Deti pochádzali z jazykovo rôznorodých prostredí. A tak sa fond knižnice začal budovať výlučne z obrázkových kníh. Jednotlivé národné sekcie tam posielajú knihy. Dobročinnému zámeru sa vytvoril aj dôstojný kultúrny rámec. Každoročná zbierka obrázkových kníh je najprv vystavená v jednej z galérií v Ríme. Až potom putuje do ostrovnej knižnice. Týmto spôsobom sa s tvorbou detských obrázkových kníh z rôznych častí sveta môže zoznámiť aj širšia kultúrna obec. Tu sa však spolupráca krajín nekončí. Počas roka sa na Lampeduse organizujú turnusy dobrovoľníkov z rôznych krajín sveta, ktorí pod vedením Talianskej sekcie IBBY pracujú s deťmi v knižnici, no pôsobia tiež v teréne na celom ostrove. Medzi dobrovoľníkmi sú umelci, knihovníci, ale aj odborníci na duševné zdravie a vedeckí experti. Práve ich skúsenosti ovplyvnili pohľad na rôzne aspekty práce s deťmi v krízových situáciách. Napríklad v otázke výberu tém, s ktorými sa dá s deťmi v týchto kritických podmienkach pracovať. V súčasnosti je to citlivá otázka. Najmä v európskom kultúrnom prostredí sa kladie dôraz na otvorenosť v sprístupňovaní tém. Prvotný tematický záber na Lampeduse bol teda orientovaný na knihy s tematikou utečencov. S dobrým úmyslom – sprístupniť problematiku a vyjadriť deťom solidaritu v ich utrpení. Výsledky výskumov z terénnej praxe však preukázali, že deti mali spravidla k tejto téme odpor. Ponúknuté knihy ich rozrušovali. Nechceli čítať o tom, čo tak ťažko prežívajú, chceli vedieť o tom, ako to vyzerá, keď je život usporiadaný. Hovorili o tom priamo, úprimne. Hľadali oporu. Prirodzene si chceli pripomenúť to, čo je v živote pekné, ako napríklad vyzerá harmonická rodina, bezpečný domov.

Projekt v Lampeduse patril aj k centrálnym témam tohtoročného svetového kongresu v Terste. Celkom príhodne sa spájal s ústredným mottom kongresu: Pripoj sa k revolúcii! Daj aj ty každému dieťaťu do rúk dobrú knihu! Komunikácia v súčasnom svete paradoxne naberá z rôznych dôvodov veľmi komplikovaný ráz. Siahame teda aspoň k základu, k neverbálnym formám. Nasvedčuje tomu aj zastúpenie knižných žánrov, ktorým sa venovali prednášajúci. Najväčšia pozornosť bola venovaná obrázkovým knihám (takmer 70 % príspevkov). 

Téma kongresu vyjadrená sloganom Pripoj sa k revolúcii! Daj aj ty každému dieťaťu do rúk dobrú knihu! apelovala na aktívnu úlohu jednotlivcov v komunite pri propagácii čítania. Sú to otázky, ktorým sa venuje v EÚ zvýšená pozornosť prinajmenšom za posledných 15 rokov. Európska komisia pre vzdelávanie a kultúru už niekoľkokrát iniciovala otvorené skupiny expertov, ktoré sa venovali problematike propagácie čítania. Samotný program kongresu vychádzal z odporúčaní dokumentov komisie. Prejavilo sa to aj v skladbe programu.     

Spomínaná téma kongresu sa premietla najmä do otázok kultúrnej participácie. Hovorilo sa o tom, ako možno intenzívnejšie zapojiť mládež do propagácie knižnej kultúry. Nie je to nový pohľad. Vo viacerých sekciách IBBY majú dobré skúsenosti so zapájaním mladých do programov na podporu čítania (napríklad Britská sekcia IBBY, Slovinská sekcia IBBY, Americká sekcia IBBY, Ghanská sekcia IBBY, aj Slovenská sekcia IBBY). Organizátori však dali tejto myšlienke akosi vyššiu razanciu mottom, ktoré bolo parafrázou výroku Jelly Lepmanovej: Dajte deťom knihy a dáte im krídla. „Revolúciu“ predstavili aj konkrétnym činom. Talianski stredoškoláci mali na kongrese status delegátov, rokovali paralelne vo vyhradenom areáli a zúčastňovali sa na slávnostných udalostiach. Myslím, že obzvlášť ocenili recepciu pri príležitosti odovzdávania Ceny Hansa Christiana Andersena. 

Ešte sa ponúka otázka, prečo sa dejiskom kongresu stal práve Terst? Príjemné provinčné mesto na benátskom polostrove. Po stáročia sa tu stretávali kultúry, do prístavu smerovali lode za obchodom. Pre IBBY sú takéto mestá zaujímavé symbolikou kultúrneho dialógu. V časoch rakúskouhorskej monarchie bol Terst nazývaný „oknom do sveta“. Talianska sekcia IBBY sa však voľbou tohto mesta prihlásila aj k smutným stránkam jeho histórie, ktoré sú pre našu súčasnosť nesporne apelatívom. Po 1. svetovej vojne v Terste postupne utíchal otvorený medzikultúrny dialóg. Mussolini, podľa jeho vlastných slov, chcel z Terstu urobiť „najtalianskejšie mesto“. Tento zámer sprevádzali pogromy, etnické čistky. Počas 2. svetovej vojny končilo obyvateľstvo židovského pôvodu v koncentračných táboroch. A aj po vojne prevládala v meste napätá klíma. Patrilo totiž k tzv. nárazníkovým zónam, k západným mestám, ktoré sa geograficky nachádzali v blízkosti železnej opony, v bezprostrednom susedstve s Juhosláviou. V kongresovom bulletine sa spomína temná i svetlejšia história mesta. Stalo sa svedkom hrôzy, pred ktorou chcela Jela Lepmanová uchrániť budúce pokolenia. Jej výzva vrátiť sa „k dialógu ľudskosti“ sa teda stala lajtmotívom kongresu, ktorý sa konal na týchto symbolických miestach. Príjemné provinčné mesto na benátskom polostrove. Po stáročia sa tu stretávali kultúry, do prístavu smerovali lode za obchodom. Pre IBBY sú takéto mestá zaujímavé symbolikou kultúrneho dialógu. V časoch rakúskouhorskej monarchie bol Terst nazývaný „oknom do sveta“. Talianska sekcia IBBY sa však voľbou tohto mesta prihlásila aj k smutným stránkam jeho histórie, ktoré sú pre našu súčasnosť nesporne apelatívom. Po 1. svetovej vojne v Terste postupne utíchal otvorený medzikultúrny dialóg. Mussolini, podľa jeho vlastných slov, chcel z Terstu urobiť „najtalianskejšie mesto“. Tento zámer sprevádzali pogromy, etnické čistky. Počas 2. svetovej vojny končilo obyvateľstvo židovského pôvodu v koncentračných táboroch. A aj po vojne prevládala v meste napätá klíma. Patrilo totiž k tzv. nárazníkovým zónam, k západným mestám, ktoré sa geograficky nachádzali v blízkosti železnej opony, v bezprostrednom susedstve s Juhosláviou. V kongresovom bulletine sa spomína temná i svetlejšia história mesta. Stalo sa svedkom hrôzy, pred ktorou chcela Jela Lepmanová uchrániť budúce pokolenia. Jej výzva vrátiť sa „k dialógu ľudskosti“ sa teda stala lajtmotívom kongresu, ktorý sa konal na týchto symbolických miestach.

V čom môže čítanie priniesť pozitívnu zmenu?

Jeden z hlavných rečníkov, britský spisovateľ Michael Rosen sa pozrel na túto otázku z existenciálneho aspektu. Poukázal na to, že pridať sa do tábora čitateľov, rozhodnúť sa pre knihu je „revolučný čin“ jednotlivca v jeho vlastnom životnom príbehu. Vyžaduje aktívnosť a zanietenie. Prejav osobnosti, ktorá zaujme miesto v priestore, ktorý otvára kniha. A je ochotná viesť dialóg s okolitým svetom. Toto je predpoklad vnútornej zmeny, prebudenia človeka. 

Prezidentka časopisu Bookbird, Valery Coghlan (mimochodom niekoľkokrát sa zúčastnila na konferenciách IBBY INŠTITÚTU BRATISLAVA) sa zamýšľala nad tým, ako poézia rozvíja v človeku, a najmä u detí, schopnosť reflektovať vnútorný svet, prepájať ho s tým, čo mu ponúka svet zvonka. Učí nás vyslovovať sa. V tomto duchu zazneli aj slová talianskeho básnika Roberta Piuminiho. V chápaní slova ako prostriedku dobrodružného poznávania je Piuminiho poetika blízka nášmu básnikovi Danielovi Hevierovi.

Rokovací program kongresu tak trochu pripomínal „myšlienkové mapy“. Opakovali sa v ňom kľúčové slová, témy pomyselného brainstormingu nad otázkou, ako sa dopracovať k želanej pozitívnej spoločenskej zmene prostredníctvom čítania.

Kto môže priniesť revolučnú zmenu do spoločenského priestoru? Aktérmi by podľa toho mali byť vzdelávacie inštitúcie, veda a výskum. V programe sa síce objavili kľúčové inštitúcie univerzity, no v samotných prednáškach kongresu sa téma zástoja univerzít a ani vedeckého výskumu pri rozvíjaní vzťahu k čítaniu významne neobjavila. Skôr sa poukazovalo na psychologický vplyv čítania, a na to, že treba motivovať školy k efektívnemu začleňovaniu „príbehov z literatúry“ do vzdelávania, prezentovali sa výsledky networkingu, prípadne sa hovorilo o kľúčových sociálno-politických témach.

Ďalším aktérom zmeny by mali byť inštitúcie na nižších stupňoch vzdelávania. Pozornosť bola teda venovaná funkcii kníh (najmä beletrie) v školskej praxi na vyučovaní. Poézia by sa mohla napríklad využívať ako zdroj motivačných myšlienok pre vzdelávacie ciele. Hovorilo sa o tom, že čítanie nahlas by mohlo prelomiť psychologické bariéry detí v triede. Nie sú to isto nové myšlienky, ale pri tzv. nových vynárajúcich sa potrebách detí na ne istotne netreba zabúdať. Obrázkové knižky sa používajú ako vzdelávací prostriedok pri práci s vnútorne diferencovanejšími skupinami, napríklad, keď je cieľom rozvíjať inkluzivitu medzi žiakmi. Viaceré príklady zo školskej praxe prinášali staré osvedčené princípy, ktoré stále fungujú a sú inšpiratívne. Veď aj dnes nepochybne platí, že záujem o čítanie na školách môže podporiť dobrá spolupráca s knižnicou. Mimoriadne zaujímavé projekty v tomto zmysle rozvíjajú Slovinci. Pred pár rokmi ich predstavovali aj u nás na Slovensku počas konferencií IBBY INŠTITÚTU BRATISLAVA. Ich skúsenosti sa objavili aj v kongresových prednáškach.

Dôležitými aktérmi pri rozvoji čítania by teda mali byť aj kultúrne a vzdelávacie inštitúcie. Okrem knižníc aj múzeá. Za všetky spomeniem príklad z Grécka, kde v niektorých múzeách pracujú s tematizovanými výstavami obrázkových kníh.

Za aktérov zmeny sa považujú aj vydavatelia. V skupine príhovorov sa predstavili významné projekty z rôznych kontinentov, ktoré napomáhajú propagácii čítania. Medziiným vydavatelia prezentovali projekty, kde knihy sprevádzali príručky pre rozvoj čítania. Ich funkciou bolo podnietiť mladých čitateľov k tomu, aby sa hlbšie zamýšľali nad knihou. Aj u nás na Slovensku sme po niekoľko rokov mali podobný vydavateľský koncept.

Vo Venezuele vznikol osobitý projekt, ktorý motivuje deti k tomu, aby vytvárali vlastné albumy kníh. Cieľom je rozvíjať v deťoch symbolické myslenie. Tým, že jednotlivé texty znázorňujú v obrazoch, ich vlastne aj interpretujú. 

Aká je úloha kníh v súčasnej spoločnosti?

Kniha sa počas celého kongresu prezentovala ako nástroj zmeny. Záujem sa sústreďoval na kľúčové témy, na ktoré sa v súčasnej globálne orientovanej kultúrnej politike kladie zvláštny dôraz: na diverzitu, inklúziu a udržateľnosť. Príspevky boli zväčša prezentáciami tzv. dobrých príkladov z praxe. Mnohé prichádzali s pozoruhodnými výsledkami. Poukazovali napríklad na dôležitosť čítania obrázkových kníh v multilinguálnom a multikultúrnom prostredí. O skúsenosti tohto typu sa podelili kolegovia zo Slovinska, z Grécka a z Veľkej Británie. Vo viacerých krajinách sa v súčasnosti kladie dôraz na prácu s dielami miestnych a regionálnych autorov. Týmto spôsobom napríklad podporujú záujem o čítanie detí a mládeže v Argentíne. O skúsenostiach s prácou v sociálne špecifických prostrediach sa delili aj kolegovia z Číny, Indie, Pakistanu. Napokon výborný projekt Alif Laila Book Bus z Pakistanu bol na tohtoročnom kongrese aj ocenený Cenou iRead Outstandindg Promoter Award. Získala ju Basarat Karamzin za dlhoročnú prácu na rozvíjaní čítania v spoločensky komplikovaných podmienkach. Tú istú cenu si odniesla aj Irene Vasco. Putovné knižnice môžu byť aj formou propagácie čitateľstva. S týmito skúsenosťami prichádzali napríklad kolegovia zo Španielska. Napokon u nás na Slovensku máme tiež dobré skúsenosti s BIBLIOBUSMI.

Mnohé príspevky sa dotkli tém inkluzivity, rozvíjania rešpektu v kultúrne a sociálne rôznorodom prostredí. Niektoré príspevky boli venované špecifickej starostlivosti v nemocničnom prostredí, napríklad pri onkologicky chorých deťoch. Alebo pri mladistvých v nápravnovýchovných zariadeniach a diagnostických ústavoch.

Zvláštna pozornosť bola venovaná aj rozvoju čitateľstva (v zmysle tzv. audience development). Slovinci prišli s apelom znova sa vrátiť ku klasickým literárnym dielam a nájsť spôsob, ako ich priblížiť mladým generáciám. Talianske prostredie ich zrejme naviedlo na Božskú komédiu Danteho Alighieriho. Viacero príspevkov bolo tiež venovaných mýtom a legendám a význame symbolického jazyka, ktorý je dôležitý pre reflektovanie sveta, pre hlbšie zamýšľanie sa nad realitou.

Najvyššie ocenenia tvorcov detských kníh

Na kongrese viackrát zaznela myšlienka, že nevyhnutnou súčasťou propagácie čítania, je oceňovanie kvalitnej knižnej tvorby pre deti.

Aj tentoraz si pozornosť získala výstava kolekcie kníh autorov, prekladateľov a ilustrátorov, ktorých sekcie nominovali na zápis na Čestnú listinu IBBY. Toto ocenenie umožňuje sekciám lepšie rozvíjať medzikultúrnu komunikáciu, propagovať kvalitnú knižnú tvorbu iných národov. Z ocenených knižiek si vydavateľstvá zostavujú prekladateľský program. Knižnice si plánujú nákup zahraničnej literatúry – najmä tam, kde je mnohojazyčná komunita. Slovensko malo na kongrese skvelé zastúpenie. Za pozoruhodný literárny výkon bol ocenený Peter Karpinský s knižkou Malý kozmonaut (Perfekt, 2021), za ilustračnú tvorbu ku knihe Prešporské legendy ožívajú (Litera Production 2022) získal čestný zápis Matúš Maťatko. Za preklad Zimných rozprávok Dawn Caseyovej (IKAR 2021) bola ocenená Oľga Kralovičová.

Osobitá pozornosť patrila, a právom, laureátom Ceny Hansa Christiana Andersena. Najvyššie ocenenie získali rakúsky spisovateľ Heinz Janisch a kanadský ilustrátor Sydney Smith. Reflexia ich tvorby si zaslúži v BIBIANE rozsiahlejší priestor, preto ich zatiaľ len spomínam.

Nový Výkonný výbor IBBY

Generálne zhromaždenie je vyvrcholením kongresu. Je to dôležité stretnutie, na ktorom sa vyhodnocuje uplynulé obdobie, diskutuje sa o ďalšom smerovaní, prinášajú sa nové podnety, reflektujú sa dôležité udalosti. Kongres opätovne potvrdil hlasovanie mimoriadneho generálneho zhromaždenia, ktoré sa uskutočnilo online 4. novembra 2023. Jeho uznesenie deklarovalo stanovisko IBBY k vojnovým konfliktom (v hlasovaní podporené významnou väčšinou). V stanovisku sa vyhlasuje, že činnosť IBBY sa bude vždy riadiť vyšším záujmom – priniesť dieťaťu ubezpečenie, umožniť mu rásť prostredníctvom knihy. Preto nebude vylučovať a ani inak postihovať členské krajiny, ktoré sú zapojené do vojenského konfliktu. Za novú prezidentku IBBY bola zvolená Basarat Karamzin z Pakistanu.

Všetky cesty tohto roku viedli priateľov a rytierov kníh a čítania do Terstu. S dobrým úmyslom a priazňou v srdci sa mesto ponorilo do svetla, v ktorom zasa šumela vrava, ozýval sa radostný smiech, objavili sa aj slzy dojatia. A možno sa nám občas zazdalo, že odkiaľsi z nádražia počujeme volať Miláno, Miláno. Usmiali sme sa nad tým žartíkom. Veď kto by nepoznal humor dobre známeho Giana Rodariho? Kocúr Miláno si pritom dôstojne vykračoval po peróne, za ním sa náhlil jeho mrzutý pán. Majstre Rodari, všetka česť, a sláva vašim 105. narodeninám! Ďakujeme za vaše úžasné knižky, aj za vašu ďakovnú reč, ktorá ani po polstoročí nestratila pre vás typický esprit.

Rodariho slávnostný príhovor pri preberaní Ceny Hansa Christiana Andersena

Ďakujem porote, že ma poctila touto cenou, ktorá nesie meno veľkého a milovaného Andersena. Ďakujem pánovi Azaolovi za jeho láskavé slová o mne a mojich knihách. Keby som sa mal poďakovať každému, voči komu sa v tejto chvíli cítim zaviazaný vďakou, nikdy by som neskončil.

Vezmite si napríklad môjho otca. Bol pekár a veľmi miloval mačky. Vždy sme mali doma mačky. Možno preto si stále vymýšľam mačacie príbehy. Ako príbeh o mačke, ktorá mala obchodné    nadanie a otvorila si obchod s potravinami. Predávala v ňom myši v konzervách. Teda, taký bol aspoň jej obchodný zámer. A tak si mačka nakúpila množstvo konzerv a vyrobila si pútač s nápisom: „K trom zakúpeným konzervám otvárač konzerv zadarmo!“ Problém bol v tom, že myšiam sa vôbec nechcelo do tých konzerv. A tak si mačka napokon musela nájsť inú prácu.

Potom je tu príbeh o kocúrovi menom Milano. Jeho pánom bol prednosta stanice v Bologni. Vždy keď prišiel vlak, kocúr vybehol von, aby si vlak pozrel a úzkostlivý prednosta vybehol za ním v strachu, že kocúr skončí pod kolesami vlaku. Nahlas vykrikoval, „Milano, Milano!“ a všetci cestujúci povyskakovali z vlaku a spokojne si mädlili ruky v presvedčení, že už dorazili do Milána. Samozrejme, bolo z toho veľa zmätku a dobrodružstiev.

Som presvedčený o tom, že Andersenova cena vo mne vyvolala veľkú túžbu písať príbehy o mačkách. Dúfam, že si tento môj zámer nezmýlite s hrozbou, že podobné príbehy môžu byť prekážkou vo vývoji dieťaťa na seriózneho dospelého. Rozprávaním o mačkách sa dá veľa povedať aj o ľuďoch a rozprávaním zábavného príbehu viete povedať aj vážne a dôležité veci.

Ba čo viac, kto je dnes seriózny človek? Vezmite si prípad Isaaca Newtona, ktorý bol podľa môjho názoru veľmi vážny muž. Ak je pravdou, čo sa o ňom hovorí, padlo mu na hlavu jablko, keď sedel pod stromom. Ktokoľvek iný na jeho mieste by utrúsil zopár zlostných slov a našiel by si iné miesto, kam si sadne. No pán Newton si položil otázku: „Prečo to jablko spadlo nadol? Prečo nie nahor? Prečo nie vľavo či vpravo, ale rovno na zem? Aká záhadná sila ho stiahla zo stromu?“ Osoba bez obrazotvornosti by na takéto myšlienky povedala: „Tohto pána Newtona nemôžete brať vážne. Verí v záhadné sily. Možno je dokonca presvedčený, že pod zemou je nejaký čarodejník. Myslí si, že jablká vedia lietať ako čarovné koberce. Verí na rozprávky – v jeho veku!“

Je to presne naopak. Ja si myslím, že pán Newton objavil gravitačný zákon, pretože mal myseľ otvorenú voči všetkým možnostiam. Bol vybavený živou predstavivosťou a vedel, ako ju použiť, dokázal vnímať veci, ktoré boli zatiaľ neznáme. Na to, aby ste boli ozajstným vedcom, musíte mať veľa fantázie a živú predstavivosť. Aby ste si vedeli predstaviť veci, ktoré zatiaľ neexistujú, a potom ich objavili, aby ste si predstavili lepší svet, a potom sa pustili do práce na jeho budovaní.

Myslím si, že príbehy – staré aj nové – pomáhajú mysli rozvíjať sa. Príbehy sú miestom všetkých hypotéz. Môžu nám dať kľúče a pomáhajú nám vidieť skutočnosť po novom. Pomáhajú deťom učiť sa o svete a dokonca im môžu dať obrazy, pomocou ktorých ho interpretujú.

Z tohto dôvodu si myslím, že písanie príbehov je užitočná práca. Musím povedať, že je to aj radostná práca a z istého uhla pohľadu je dosť zriedkavé, že si nájdete prácu, ktorá je zábavná, platená a dokonca za ňu dostávate ceny.

Bolo by vskutku skvelé, keby mal každý prácu, ktorá je pútavá, zaujímavá aj zábavná zároveň. V tejto chvíli je to však len utópia, rozprávka. No rozprávky sa často ukážu ako pravdivé. Napríklad v rozprávkach ste mali lietajúce koberce či lietajúce lode a dnes máme nadzvukové lietadlá. Hoci nemôžeme povedať „stolček prestri sa“ ako v jednej rozprávke, už môžeme povedať „bielizeň, oper sa“ alebo „riady, umyte sa“.

Veci, ktoré hovoríme, sa môžu stať pravdou. Skutočný problém je, aby sme hovorili tie správne veci, ktoré sa majú stať pravdou. Nikto nepozná to magické slovko sám. Musíme všetci hovoriť spoločne, vo všetkých jazykoch, uvážlivo, s vášňou, úprimne a s fantáziou. Jeden zo spôsobov je písať príbehy, ktoré deti rozosmejú. Nie je na svete nič krajšie než detský smiech. A keď sajedného dňa budú môcť všetky deti sveta spoločne smiať, všetky, bez výnimky, bude to krásny deň, to musíte uznať.

Ďakujem, že ste ma počúvali.

Z množstva titulov Gianni Rodariho boli do slovenčiny preložené napríklad: Roz-právky po telefóne, Z neba padá čokoláda, Cibuľkové dobrodružstvá, Dvadsať a jedna rozprávka, Jazmínko v krajine klamárov, Pohrajme sa s rozprávkami.

terst_2.png

Medzinárodný kongres IBBY