DÁMA S KNIHAMI
Letmý portrét pani Jelly Lepmanovej.
Tieto slová napísal o Jelle Lepmanovej jej súčasník, spisovateľ, dramatik a neskôr aj hollywoodsky scenárista Carl Zuckmayer. Rovnako ako ona emigroval z nacistického Nemecka. Do svojej vlasti sa vrátil po vojne ako americký občan, kultúrny atašé USA a podieľal sa na dokumentovaní vojnových zverstiev. Preto lepšie než ktokoľvek iný chápal vnútornú silu, hrdinstvo a zásluhy tejto výnimočnej ženy. Symbolická slávobrána prináleží Jelle Lepmanovej podobne ako Jeanovi Henrimu Dunantovi, zakladateľovi Medzinárodného Červeného kríža, Pierrovi de Coubertin, zakladateľovi novodobých olympijských hier, alebo lekárovi, filozofovi a misionárovi Albertovi Schweitzerovi a ďalším osobnostiam, ktoré sa pričinili o humanizáciu modernej spoločnosti.
Jella Lepmanová (1891 – 1970) pochádzala zo zámožnej továrnickej rodiny, už ako sedemnásťročná študentka zorganizovala medzinárodnú čitáreň pre deti robotníkov. V roku 1913 sa vydala, v roku 1922 jej manžel Horace Lepman zomiera na následky zranení, ktoré utrpel v prvej svetovej vojne. Tridsaťjedenročná vdova s dvoma malými deťmi sa stala redaktorkou Stuttgarter Neues Tagblatt, ako vôbec prvá žena v tejto funkcii. Písala spoločensko-ekonomické články a v roku 1927 zaviedla novinovú prílohu pre ženy pod názvom Žena v domácnosti, zamestnaní a spoločnosti. V tomto roku vydala aj svoju prvú detskú knihu Zaspatá nedeľa a o dva roky nato divadelnú hru pre deti Spievajúci pfenig. Stala sa členkou Nemeckej demokratickej strany a v roku 1929 neúspešne kandidovala do nemeckého Reichstagu.
Keď sa v roku 1933 v Nemecku dostali k moci nacisti, Jellu Lepmanovú ako Židovku prepustili z redakcie, no ešte do roku 1935 mohla pokračovať v spolupráci ako novinárka na voľnej nohe. V roku 1936 spolu s deťmi emigrovala cez Taliansko do Anglicka. V Anglicku umiestnila deti do internátnych škôl a venovala sa novinárskej a literárnej práci, medzi iným pomáhala pri registrácii písomností Arthura Schnitzlera, ktoré v tom čase prišli na Cambridgeskú univerzitu. Neskôr pracovala v BBC a v Americkej rozhlasovej stanici vysielajúcej pre Európu. V roku 1942 publikovala vo vydavateľstve Johna Murraya v nemeckom jazyku detskú knižku s detektívnou zápletkou Deti z Kukučieho dvora a v roku 1943 pod pseudonymom Katherine Thomas knihu Ženy v nacistickom Nemecku.
Po skončení druhej svetovej vojny sa už v októbri 1945 vrátila do Nemecka ako konzultantka americkej armády v rámci Reedukačného programu pre americkú okupovanú zónu. Bola zodpovedná za programy pre ženy a mládež.
V roku 1946 zorganizovala v Mníchove prvú medzinárodnú výstavu detských kníh v povojnovom Nemecku, bolo na nej vystavených 2 000 kníh zo 14 krajín. Výstava putovala po celej krajine a navštívilo ju viac než milión ľudí. Táto zbierka kníh sa mala stať základom fondu Medzinárodnej knižnice pre mládež, ktorú slávnostne otvorili v Mníchove v roku 1949. Zakladateľka Jella Lepmanová bola jej riaditeľkou až do odchodu do dôchodku v roku 1957. Dodnes je táto knižnica detskej a mládežníckej literatúry najväčšia na svete.
„Jazdila som ďalej po povojnovom Nemecku, hovorila s mnohými univerzitnými profesormi, pedagógmi, vydavateľmi, mala som tie najprotichodnejšie zážitky. Niekedy som sedela unavená na smrť vedľa môjho šoféra Joa, ktorý mi bez slova podal fľašu whisky. Čierna nebola čiernou a biela nebola bielou. Existovali nespočetné a netušené odtiene. Človek mohol byť členom (nacistickej) strany a práve z tohto zaisteného postavenia sa stal pomocníkom ohrozených. Niekto iný zas nikdy nenosil stranícky odznak a napriek tomu sa pošpinil vinou. Boli milióny spolubežcov a bolo ťažké im vysvetliť, že človek nemohol iba tak bežať bez toho, aby neniesol spoluzodpovednosť.
Raz som sedela v ordinácii lekára, ktorý zachránil svoju nemocnicu vstupom do strany. Nacistami opovrhoval, jeho manželka bola Švédka a celá rodina bola výnimočne hudobne nadaná. Vedel zahrať na organe Bachovu fúgu a zrazu uprostred Cantabile prestal hrať, potriasol hlavou a zamrmlal: ,Mám vôbec právo hrať takúto hudbu...? ́“ (Spomienka J. Lepmanovej z knihy Die Kinderbuchbrücke.)
Je ťažké si čo len predstaviť pomery v povojnovom Nemecku, situáciu v krajine zničenej materiálne i morálne. Jellu Lepmanovú viedlo skalopevné presvedčenie, že knihy pre deti – a deti čítajúce knihy sú nádejou do budúcnosti. Väčšine súčasníkov sa Lepmanovej program musel javiť ako naivný a utopický, ako fantázia a rozprávka. Lenže ona sa nedala odradiť. Knihy boli jej zbraňou proti zúfalstvu, zmaru a zášti, prostriedkom rekonštrukcie a renesancie. A ukázalo sa, že zbraň je účinná a prostriedok efektívny.
V roku 1952 Jella Lepmanová iniciovala konferenciu o porozumení medzi národmi prostredníctvom kníh pre deti. Namiesto očakávaných 60 účastníkov sa zišlo 250 hostí z 26 krajín, ktorí zastupovali rôzne profesie spojené s detskou literatúrou: autorov, ilustrátorov, vydavateľov, knihovníkov, učiteľov a členov rôznych mládežníckych organizácií. Profesionáli z mnohých krajín, ktorí si uvedomovali dôležitosť detských kníh ako prostriedku na podporu medzinárodného porozumenia a mieru. Videli, aké dôležité je umožniť deťom prístup ku knihám s vysokou literárnou a umeleckou úrovňou, aby sa stali nadšenými a informovanými čitateľmi. Medzi účastníkmi boli významní spisovatelia aj filozofi. Vystúpenia a diskusie z tejto konferencie boli medializované na celom svete. Výsledkom bolo ustanovenie výboru na vytvorenie Medzinárodnej rady. Bol to prvý krok k založeniu organizácie International Board of Books for Young People. IBBY bola v roku 1953 zaregistrovaná ako nezisková organizácia vo švajčiarskom Zürichu.K zakladajúcim členom patrili: Erich Kästner, Lisa Tetznerová, Astrid Lindgrenová, Jo Tenfjordová, Fritz Brunner, Bettina Hürlimannová a Richard Bamberger.Jella Lepmanová o tomto období podrobne píše vo svojej autobiografickej knihe Most z detských kníh (originálny názov Die Kinderbuchbrücke, rok prvého nemeckého vydania 1964, dodnes táto úžasne zaujímavá vychádza v reedíciach a je preložená do desiatky jazykov. V nemeckom vydaní z roku 1999 je dostupná v knižnici BIBIANY).
Počiatočný kapitál na založenie IBBY darovala švajčiarska nadácia Pro Juventute, ktorej generálny tajomník Otto Binder bol zvolený za prvého prezidenta IBBY. Po Ottovi Binderovi boli prezidentmi švédsky vydavateľ Hans Rabén (1956-58), taliansky profesor pedagogiky Enzo Petrini (1958-60) a Jella Lepmanová (1960-62). Počas predsedníctva Rakúšana Richarda Bambergera (1962-66) sa podarilo dosiahnuť výraznú profesionalizáciu IBBY a rozšírenie členstva. Okrem toho sa v tomto čase stalo trvalou aktivitou vydávanie štvrťročného časopisu IBBY Bookbird, ktorý redakčne pripravovali Jella Lepmanová, Richard Bamberger a Lucia Binderová. Oficiálne sídlo IBBY bolo vždy vo Švajčiarsku, ale až v roku 1974 bola v Bazileji zriadená stála kancelária, sekretariát IBBY. Leena Maissen bola vymenovaná za výkonnú riaditeľku. (Od roku 2009 zastávala túto pozíciu Liz Page. V roku 2022 sa stala výkonnou riaditeľkou Carolina Ballester.)
Jella Lepmanová bola aj jednou z iniciátoriek Ceny Hansa Christiana Andersena, najvýznamnejšieho svetového ocenenia pre spisovateľov a ilustrátorov literatúry pre deti a mládež. Prvý raz bola táto cena udelená v roku 1956 anglickej spisovateľke Eleanor Farjeonovej. Jella Lepmanová bola predsedníčkou andersenovskej poroty do roku 1960. (Súčasnou predsedníčkou tejto poroty je libanonská vydavateľka a vysokoškolská pedagogička Shereen Kreidieh.) Popri všetkých spoločenských a organizačných aktivitách bola Jella Lepmanová aj autorsky činná, napísala rad detských kníh, vrátane viaczväzkovej knihy rozprávok pred spaním, ktoré zozbierala v priebehu rokov.
„Uprostred jednej bezsennej noci mi v hlave prvýkrát skrsla myšlienka začať zbierať rozprávky na dobrú noc. Musí existovať nespočetné množstvo takýchto príbehov, ktoré nielen obšťastňujú deti, ale prinášajú aj vhľady do sveta predstáv dospelých. A tak som si sadla za písací stôl a sformulovala som výzvu do novín Neue Zeitung: Rozprávka na dobrú noc pre moje dieťa... ešte jednu rozprávku, prosia deti, keď majú ísť spať. Rozprávka patrí k zavŕšeniu detského dňa. Aj tí najmenej poetickí ľudia sa menia na básnikov, keď sedia pri detskej postieľke. Existujú rozprávky na dobrú noc všetkých druhov, krátke aj dlhé, veselé aj smutné. Dá sa vyfabulovať dej o červíkovi, ktorý býva v jablčnom jadierku, aj o tanieri ovocia, ktoré dieťa nechcelo zjesť, variácie sú nespočetné. Hmotný majetok mohol počas vojny podľahnúť plameňom a zničeniu, ale rozprávky na dobrú noc prežili tie hrozné časy a čakajú na to, aby ich niekto zaznamenal. Tak ako kedysi bratia Grimmovci, chce ich získať a zaznamenať Neue Zeitung. Originálne príbehy, ktoré nepochádzajú z doteraz vydanej detskej literatúry, môžu byť hoci načmárané ceruzkou na kus papiera. Najhodnotejšie príspevky budú uverejnené v Neue Zeitung a neskôr budú vydané aj knižne.“
(Spomienka J. Lepmanovej z knihy Die Kinderbuchbrücke)
Knihy Jelly Lepmanovej boli preložené do mnohých jazykov. Ako redaktorka a priateľka inšpirovala aj ďalších autorov, napríklad Erichovi Kästnerovi v roku 1949 vnukla nápad pre knihu Die Konferenz der Tiere. (Tento alegorický príbeh o Konferencii zvierat – porade, ktorú zvolali zvieratá, aby dali svet do poriadku a pomohli ľudským mláďatám, vyšiel v slovenskom preklade v roku 1968 a v novom vydaní v roku 2022.) Jella Lepmanová s neuveriteľnou energiou a zanietením pracovala ešte dlhé roky, angažovala sa v projektoch IBBY na celom svete.
„A znova som sedela v lietadle, tentoraz nie vo vojnou odskúšanej Lietajúcej pevnosti, ale v Caravelle, nie na diabolskom škrupinovom sedadle, ale v čalúnenom kresle. Nebol tu žiadny americký plukovník v poľnej uniforme, ktorý by sa ma s potlačovanou iróniou spýtal na moje plány do budúceho sveta: ,Chceli by ste byť mužom alebo ženou? Keď som si zapínala bezpečnostný pás, búšilo mi srdce. V posledných rokoch sa so mnou muselo prebojovať cez množstvo prekážok. Koľkokrát bolo rozorvané pochybnosťami, otrasené ľudskou biedou a utrpením. A napriek tomu stále znovu naplnené nádejou, že myšlienka medzinárodného porozumenia prostredníctvom detskej knihy, ktorú som sa pokúsila vniesť do sveta, sa bude čoraz väčšmi presadzovať.“
(Spomienka J. Lepmanovej z knihy Die Kinderbuchbrücke.)
Dnes sú po Jelle Lepmanovej pomenované ulice v Stuttgarte a v Mníchove, Centrum starostlivosti o deti v mestskej štvrti Berg am Laim. Ale predovšetkým jej odkaz je stále aktuálny a inšpiratívny – najmä v čase, keď aj zo sveta detskej literatúry vytráca svornosť a schopnosť spolupráce. My dospelí vieme a hlásame, že hodnotné knihy a ich príbehy sú najlepšou prevenciou extrémizmu a polarizácie spoločnosti, ale často sa správame tak, akoby sme ich nečítali. Lepmanovej IBBY nie je len prospešná organizácia, je to živý organizmus a za jeho prospievanie sme všetci zodpovední – tak ako za budúcnosť našich detí. Jella Lepmanová a jej životný príbeh sa tiež celkom logicky stáva námetom kníh pre deti. Z jednej z nich som si „vypožičala“ aj názov tohto článku.
