Dni detskej knihy 2024: Nechajte ma, nech sa môžem báť!
Ako to urobiť, aby sa deti nebáli čítania, aby sa nebáli prísť do knižnice?
Ako to urobiť, aby sa deti nebáli čítania, aby sa nebáli prísť do knižnice? Ako im pomôcť prekonať strach pri definovaní samého seba ako čitateľa?
Počas troch dní v Pezinku a Modre sa deťom na školách prihovárali skutoční spisovatelia. Na festivale sa zúčastnili Daniel Rušar, Lena Riečanská, Tereza Oľhová, Silvester Lavrík, Marek Vadas, Ivona Březinová, Július Belan, Zuzana Dodoková a Michal Hlatký. Z odbornej stránky sa téme strachu venovali aj knihovníci či pracovníci venujúci sa deťom. Seminár pre odbornú verejnosť sa konal 16. mája 2024 v priestoroch SNM – Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre. Tému smrti a nepríjemných tém v detskej a mládežníckej literatúre spracovala Viera Némethová z knižnice Petržalka. Výstavu Nebojím sa strachu, ktorá vtedy práve prebiehala v Medzinárodnom dome umenia pre deti BIBIANA, priblížila Jana Michalová. Terapeutickým účinkom literatúry sa venovala biblioterapeutka Barbora Čaputová.
Ako využiť strach pri výučbe kritického myslenia v rámci programov knižnice priblížila Katarína Cigánová z Malokarpatskej knižnice v Pezinku a záverečný príspevok o súčasnej literatúre pre deti a mládež predniesla Veronika Šikulová, taktiež z Malokarpatskej knižnice. K semináru patrila aj odborná exkurzia do rodiska Vincenta Šikulu, do Dubovej. Ako pracovať s emóciami sme trénovali s deťmi na workshope storytellingu, ktorý viedla Martina Jánošíková (Príbehom na stope).
Druhý workshop pre deti, ktorý sa venoval uchopeniu poézie, viedla Veronika Pažická. Organizátori si zvolili ústrednú tému strach – z čítania, prácu s emóciami v literatúre a chceli predstaviť literatúru, ktorá sa týmito témami zaoberá.
Bibiana Revue oslovila aj niektorých z hostí, aby sa podelili so svojimi pocitmi, postrehmi, ktoré nadobudli počas stretnutí s návštevníkmi, deťmi, v čom bolo toto podujatie podnetné, v čom vidia význam festivalu.
ZUZANA DODOKOVÁ
Prekladateľka
Dni detskej knihy boli napriek svojej téme plné radosti z objavovania a čítania kníh. Mala som to šťastie, že som mohla zavítať medzi tých najmenších do MŠ v Modre. Spoločne sme si prečítali knihu od nemeckej autorky Sophie Schönwaldovej „Veľké čistenie zubov v zoo“. Dozvedeli sme sa, že aj zvieratká majú občas strach, ale ak sa nájde pomocná ruka, strach sa dá hravo prekonať. Deti sa veľmi živo zaujímali o zvieratká, čo-to nám prezradili aj o svojich domácich miláčikoch a bez problémov uhádli všetky ťažké hádanky! Porozprávali sme si zaujímavosti z ríše zvierat a stretnutie sme ukončili veselou pesničkou a tancom o veselých zúbkoch. Čas strávený s ježkom Ignácom a jeho kamarátmi bol naozaj zábavný a hravý a deti môžu spoznávať Ignáca aj v ďalších mojich prekladoch zo série Veselé príbehy zoo sa ani zďaleka neskončili. Organizačne výborne zvládnutá akcia, ďakujem úžasnej Malokarpatskej knižnici v Pezinku a BIBIANE za „hosťovanie“.
LENA RIEČANSKÁ
Spisovateľka
Keď som od Malokarpatskej knižnice v Pezinku dostala pozvanie na festival Dni detskej knihy, potešila som sa. Veď, čo je dôležitejšie pre spisovateľa, ako stretnutie s čitateľmi a prezentovanie svojej tvorby? Píšem pre menšie aj väčšie deti. Očakávala som, ktorú vekovú kategóriu čitateľov pre mňa v knižnici vyberú. No, samozrejme! Vyšiel na mňa žreb stretnutí s čitateľmi, ktorí ešte nečítajú. (Úsmev.) Škôlkari. A tak som zbalila čarovný kufor, v ňom svoje bábky, ktoré mi pri besedách s takýmito malými deťmi pomáhajú udržať ich pozornosť. Festival mal názov „Nechajte ma, nech sa môžem báť!“. Ale ja sa nerada bojím. A tak som trošku zvrtla tému a predstavila deťom knihu s názvom „Nebojme sa ničoho“. Je v nej desať príbehov. Poučia aj rozosmejú. Už som sa naučila, ako „malkáčov“ zaujať. Rozprávam prostredníctvom nezbedných bábok. Počas festivalu som absolvovala tri besedy v rôznych predškolských zariadeniach. Čakali ma pekne usadené detičky od tých najmenších po predškolákov. V jednej škôlke ma privítali aj deti so zdravotným znevýhodnením. Celú hodinu udržať ich pozornosť nie je jednoduché. Musíte sa rozdať. A pri našich stretnutiach všetci vydržali, komunikovali, pýtali sa a každý chcel niečo povedať. Po návrate domov som sedela unavená, ale spokojná. Radosť rozdať aj prijať. To má zmysel, aby zostalo v srdiečkach aj v pamäti.
Myslím si, že je veľmi dôležité už v tomto ranom veku viesť deti k čítaniu. Ak im niekto v rodine číta, určite si knihy a literatúru zamilujú. A to je predpoklad, že záujem o knihy u takých detí pretrvá aj do neskoršieho veku. Keď učitelia či rodičia privedú deti do knižnice, poskytujú im väčší rozhľad, vedomosti, ich život čítaním dostáva širší rozmer. Takéto festivaly, zamerané na detského čitateľa majú, podľa môjho názoru, svoje opodstatnenie. Vedú k vzdelaniu, ku kultúre, kultúrnosti.
TEREZA OĽHOVÁ
Spisovateľka
Keď ma pozvali na festival s mottom „Nechajte ma, nech sa môžem báť“, tak som sa zľakla, že som radšej prišla aj s bodygardom, starším synom Jáchymom (8 rokov). Keďže píšem knihy pre deti rôznych vekových kategórií, panie z detského oddelenia knižnice v Pezinku pripravili rovno dve stretnutia. Jedno sa konalo na ZŠ v Modre. Deťom sme predstavili knihu „Posledný Permoník“ a cez ňu sa preniesli do podzemných chodieb Kremnice, jej starobylých ulíc, ktoré spoznávame skrze osemročného Adamka, Permoníka a rôznych nadprirodzených bytostí. Keďže knihu som pred tromi rokmi upravila pre rozhlas, pustili sme deťom aj krátku posluchovú ukážku. Fascinovalo ich, ako sa rozhlasové spracovanie líši od literárnej predlohy, a spoločne sme si hovorili o tom, ako v dnes viac pozeráme ako počúvame, čo je škoda.
S o niečo staršími deťmi sme popoludní diskutovali o knihe Agáta, kde si?. Hororovo ladený príbeh rozpráva o zvedavej Agáte, ktorá sa počas vianočnej noci tak teší na nový mobil, až ju doslova vcucne. Vnútri, stratená v nočnej košieľke spoznáva ako tajný špión zákutia tohto zariadenia, jeho záhadných obyvateľov (dáta, vírusa Trejsyho a matičnú dosku), ale po chvíli sa jej zacnie za domovom a hľadá z neho cestu von. S deťmi sme živo diskutovali o tom, že technológie majú v našom živote isto dôležité miesto, ale popri nich netreba zabúdať na realitu a vnímať ľudí, ktorých máme okolo seba. A keďže esenciou obidvoch príbehov, ako aj festivalu bol okrem strachu aj humor, naše diskusie boli plné smiechu. Detského, nenahraditeľného a autentického. Taký, ktorý dobíja a lieči a ktorého nie je nikdy dosť.
IVONA BŘEZINOVÁ
Česká spisovateľka
Stretávanie sa s čitateľmi je podľa mňa súčasťou spisovateľskej práce. Už dvadsaťpäť rokov jazdím na besedy po celej Českej republike a vždy radostne vítam aj pozvanie na slovenské knižné festivaly, do knižníc, škôlok i do základných a stredných škôl. Do Malokarpatskej knižnice v Pezinku som prišla na pozvanie Veroniky Šikulovej a užívala som si priateľskú atmosféru festivalu. Tohtoročné Dni detskej knihy v Pezinku sa niesli v duchu motta Nechajte ma, nech sa môžem báť. Nielen v Pezinku, ale aj v Modre som si zaspomínala, ako sme kedysi so študentmi na Literárnej akadémii písali hororové poviedky pre mládež. Knihu Zuby nechty potom študenti Univerzity v Prešove preložili do slovenčiny, takže čitatelia sa môžu nad poviedkami báť v češtine aj v slovenčine. Sama som preložila niekoľko kníh Gabriely Futovej, Romana Brata a Tone Revajovej. Sedemnásť mojich kníh bolo preložených do slovenčiny, prevažne Gabikou Futovou. Ale pri cestách na Slovensko ma neprestáva fascinovať, ako dobre mi slovenské deti, a to aj tie v prvých triedach, rozumejú. Je skvelé sa s nimi rozprávať, rozprávať im o písaní kníh, ktoré sa mi stalo nielen celoživotným koníčkom, ale aj povolaním.
Občas počúvam, že dnešné deti prestávajú čítať. Nie je to pravda. Konkurencia mobilov, tabletov, počítačových hier a sociálnych sietí je síce obrovská, ale noví čitatelia sa stále rodia. A kým deti okolo seba budú vidieť čítajúcich rodičov, starých rodičov, súrodencov a kamarátov, tak po knihe siahnu. Otvoria ju, zalistujú, začítajú sa a začnú spoznávať radosť, ktorú im knihy môžu prinášať po celý zvyšok života.
JÚLIUS BELAN
Spisovateľ
Som rád a zároveň poctený, že som sa na tomto festivale mohol zúčastniť ako jeden z viacerých pozvaných spisovateľov. Túto krásnu literárnu udalosť organizovala Malokarpatská knižnica v Pezinku a nedá mi nespomenúť, že je to môjmu srdcu najbližšia knižnica. Zvyknem ju nazývať aj domovská, pretože práve vďaka tejto úžasnej knižnici som odštartoval svoju spisovateľskú púť besedami naprieč celým Slovenskom. Festival bol pripravený na vysokej úrovni a pre samotných účinkujúcich bol nachystaný krásny program, ktorý bol zakončený príjemným večerným posedením obohateným o rôzne hudobné vystúpenia. Pre labužníkov nechýbali výborné jedlá, ako aj degustácia vín. (Úsmev.) Pre mňa ako spisovateľa bolo veľmi podnetné sa zúčastniť na štyroch besedách, ktoré som mal na základnej škole. Teší ma, že aj vďaka projektom, ako je tento, môžu autori priblížiť knihy a literatúru ako takú malým čitateľom. Píšem prevažne dobrodružné knihy pre chlapcov o futbale či hokeji a tak ma tešilo, že žiaci sa zapájali aj do diskusií o tomto športe, ako aj samotný fakt, že napriek dobe plnej internetových videí a sociálnych sietí, ktoré sú nepochybne veľkými lákadlami, existujú ešte deti, ktoré majú na prvom mieste šport a literatúru.
Nielen spisovatelia a knihovníci, ale aj rodičia môžu významne prispieť k rozvoju čítania detí. Najlepšie je to nenútene. Ísť im príkladom. Ak dieťa vidí čítať svojich rodičov, je veľká šanca, že deti budú čítať tiež. Samozrejme, dôležitý je aj výber knihy. Tá musí pravdaže dieťa zaujať ako obálkou, tak aj obsahom. A ak sa náhodou to nepodarí, tak aspoň raz za čas môžu rodičia kúpiť deťom k sviatkom knihu a veriť, že ju prečítajú. Predsa len, ak dieťa prečíta aspoň pár knih, je to vždy viac, akoby neprečítalo žiadnu.
Podujatia, ako boli Dni detskej knihy v Pezinku, vnímam veľmi pozitívne. Každá jedna beseda, festival či akcia je veľké plus na podporu čítania, rozvoja fantázie i samotnej gramotnosti detí. Je to vlastne akési poslanie a som rád, že knižnice po celom Slovensku sa celoročne snažia rozličnými aktivitami a snahou priblížiť či už slovenskú, ako aj zahraničnú literatúru medzi deti. Patrí im všetkým veľká vďaka. Keďže som v úvode svojho príspevku spomínal, že Malokarpatská knižnica je moja domovská, tak špeciálne ďakujem patrí aj jej super kolektívu. Za všetkých spomeniem pani riaditeľku Mgr. Danku Tóthovú, Mgr. Veroniku Šikulovú, Mgr. Katku Cigánovú, Martu Vitáriušovú a Jakuba Fialu.
Všetkým čitateľom prajem všetko dobré!
Spracovali: Katarína Cigánová a Eva Vargová
Zdroj foto: archív Dni detskej knihy, archív Tereza Oľhová, archív Július Belan, archív Lena Riečanská, archív Zuzana Dodoková, Ivona Březinová - autor Vladimír Havelka
