Ogrmáne

sliacky.png

Po spoločenských zmenách na rozhraní 80. a 90. rokov minulého storočia sa začala objektívnejšia interpretácia aj dejín literatúry pre deti a mládež. V tejto súvislosti je však dôležité pripomenúť si, že tento trend nebol „výdobytkom“ samotnej nežnej revolúcie. Dvadsať rokov pred ňou slovenská detská literatúra rezignovala na svoj ideologizujúci systém a vďaka novej autorskej generácii, najmä Miroslava Válka, Ľubomíra Feldeka, Jaroslave Blažkovej, Kláry Jarunkovej, Vincenta Šikulu, Jána Navrátila a im podobným, odštartovala nástup tzv. detského aspektu. Nový tvorivý princíp bol výnimočným počinom vo vývine novodobej slovenskej detskej literatúry. Dôkazom  toho bol i fakt, že jeho objavenie sa (ako to už pri výnimočných počinoch býva) nestretlo  s jednoznačným spoločenským prijatím. Legendárne Feldekovo a Cipárovo leporelo Hra pre tvoje modré oči ešte skôr ako sa dostalo k deťom, skončilo v šrotovacom mlyne. Súdruhovia opäť raz rozhodli, čo je umelecké a čo nie, a aby to vedel i mladý začínajúci autor, poslali ho na prevýchovu na Oravu k tamojšej robotníckej triede. Paradoxom pritom je, že dva roky predtým vyšlo v Bratislave dielo, ktoré podobne ako Feldekovo prišlo s iným konceptom tvorby pre deti než bol sprofanovaný koncept ideologicko-výchovný. Žiaľ, či čuduj sa svete, po tomto diele, expresívne povedané, neštekol - nielen v čase vydania - ani pes. Pritom je to dielo-monument, ktorý sa týči nad všetkým tým veľkolepým, ktoré v našej literárnej kultúre pre deti vzniklo. Niečo ako obelisk, označujúci cestu k chrámu, do ktorého môže vstúpiť len dieťa. Čisté dieťa, ktoré „žiari sťa slniečko na jasnom nebi,“ pretože je presvedčené, že v kapse namiesto podstrčeného mačaťa nesie teličku, teliatko, ktorou sa chce zavďačiť chudobnej mamenke! 

Tušíte správne, autorkou toho obelisku je Mária Rázusová-Martáková, autorka-umelkyňa, ktorá nad všetky hodnoty si ctila étos svojho plebejského spoločenstva. V tomto zmysle „jej detský aspekt“, zosobnený v jednom z najvýznamnejších diel slovenskej detskej literatúry v celej jej histórii, je prozaická veľbáseň Chlapčekovo leto. Akoby ju ani nevytvorila autorka množstva básnických a prozaických knižiek pre deti i pre dospelých, ale hudobný génius. Áno, je to „óda na radosť“ so všetkou oslavou ľudskosti, božského detstva, ale aj nevysloveného žiaľu, ktorý veľké ódy sprevádza:

„Mamenko! Mamenko! A ste mi kúpili?“ kričí chlapča ešte za rohom a vybieha oproti.
  „Kúpila, synček, kúpila! Budeš mať pekného koňa.“
  „Mamenko moja, ja vás tak rád!“ vykríklo chlapča unesené radosťou.
  Potom začal divý tanec okolo ich sukieň a do skoku vyspevoval:
  „Hop, hop, hop, ja budem koňa mať! Ja budem mať koníka!“
  Tak prešli na kúsku, keď Jankovi vhuplo náhle čosi do hlavy:
  „A kdeže je ten kôň“ pýta sa dychtivo. No nepočká ani tú chvíľku, kým by mamenka odpovedali, ale uteká z bráničky von, na cestu. Tam sa díva, skúma, prezerá cestu i plot. Nazrie i za ohyb. 
  Čakal, že koňa celkom iste nájde uviazaného tam o latku. Trochu sklamane zas beží naspäť k materi:
  „Mamenko, a kde ste ho nechali?“ volá.
  „Koho?“ ozvú sa mamenka už z pitvora.
  „No toho koňa!“
  „Veď už len trošku potrp. Aspoň kým nošu rozviažem!“
  Noša je na truhlici a mamenka rozväzujú hrdúsky. Janko stojí na prahu.
  „No hybaj sem, dám ti ho!“ zavolajú o chvíľku.
  Janko je zarazený. No jednako vojde ho pitvora. Mamenka už obrúsok rozviazali. I vyberajú z koša sivka na kolieskach a položia ho slávnostne na truhlu.
  „No! Tu ho máš konečne! A pozri, však som ti krásneho?“
  Po týchto slovách vyhasla v Jankovi zrazu všetka radosť. Tvár sa mu predĺžila, gamby ovisli, do očí vstúpili slzy.
  „A toto má byť kôň?“ chvie sa mu hlas od zadržovaného plaču.
  „Ale ty čudo čudácke!“ urazí to i nahnevá mamenku. „Ja čakám, že chlapča vyskočí od radosti z kože – a tu ho máš! Ešte sa zdúva. A čože sa ti na ňom nepáči?“ spýtajú sa ostro.
  „Daj sa mi svete, taký kôň, čo nosí nohy na doske pribité. Ja som chcel takého koňa, ktorý by mňa nosil – a nie takého, ktorého ja musím nosiť!“
  Mamenku zarazia tie slová. Celkom prekvapená uznávajú v sebe, že chlapec má pravdu. Tichším a akoby vinovatým hlasom mu dovrávajú:
  „Ach, synček, koľko ráz som ti už povedala, že my živého koňa mať nemôžeme...“
  „A u Vicenov môžu? A u Drobných môžu?“ zaznelo vyčítavo.
  „Tí môžu. To sú gazdovia, a bohatí! Tí majú poľa.“
  „A prečo sme aj my nie bohatí?“
  „Prečo, prečo?!“ bezradne opakujú mamenka. „Preto, že my máme len to, čo zarobíme statočne svojimi rukami. My sme chudobní...“
  Tu mamenke je samej do plaču. Aká len vie byť chudoba krutá! Mamenka to pocítili dnes prvý raz nezvyčajne ostro, lebo sa dotkla ich synka. Jeho prvej veľkej túžby, jeho sna, ktorý sa práve rozbil ako krásna sklená guľa.

Poetka detstva a bolesti, ako ešte kedysi nazval Máriu Rázusovú-Martákovú Zlatko Klátik, jej prvý a nateraz ak sa nemýlim jediný monografista, v čase „pionierskych pochodov“ a „pionierskych sŕdc“ odvážila sa ignorovať oficiálnu schematickú detskú literatúru a ostentatívne zložila hold plebejskému detstvu, plebejskému svetu a jeho morálke. A to nebolo všetko. Rok-dva predtým, v čase, keď Kostrov „súdruh Hrach“ znetvoril ľudovú rozprávku ako prejav reakčného odkazu našich predkov, bola to Mária Rázusová-Martáková, ktorá sa ako jediná vzpriečila dobovým progresívnym tendenciám, okrem iného znevažujúcim ľudovú slovesnú kultúru, a vydala Prvý venček (1954) a Druhý venček (1957). Vydanie týchto dvoch rozprávkových ikonických kníh, ktoré sú už dnes pokladom našej edičnej kultúry, bolo súčasťou dobovej honby na čarodejnice. A keby len dobovej! Časom „vždy - povedané s Antonínom Zápotockým vstanú noví bojovníci - (pre dnešnú generáciu mladých vzdelancov uvádzam, že Zápotocký bol pofebruárový komunistický prezident a komunistický spisovateľ zároveň) - či presnejšie bojovníčky, a pripomenú nám, že obmedzenosť a hlúposť, žiaľ, najmä tých útlocitných pani učiteliek, ktoré nechodili na moje prednášky z literárneho folklorizmu, je nevykoreniteľná. V tejto súvislosti si nemôžem nespomenúť na Hronského rozprávku, v ktorej Vtáčik-speváčik Cincirirara vyspevuje: 

Macocha ma zarezala,
otecko ma zjedol,
sestrička ma pozbierala,
pod liesočku zahrabala...

No, horor ako vystrihnutý z rozprávky Márie Rázusovej-Martákovej O medovníkovom domčeku, v ktorej deti, Janko a Marienka (pravdepodobne pionieri), „tetušku“ ježibabu, predstavte si, staršiu osobu (!), šups na lopate do rozpálenej pece. Paradoxom pritom je, že kým nad Hronského „hororom“ staršie generácie učiteliek nemihli ani brvou, po jubilejnom publikovaní v „modernom“ Slniečku  sa zas raz zablýskalo nad Tatrou. Jedna z tých útlocitných osôbok mi neváhala napísať list (jazykovo celkom v poriadku), v ktorom mi naložila, koľko sa do mňa zmestilo. A aby sa nad Tatrou nielen blýskalo, ale aj hromy bili, oznámila mi, že takú hrôzu, akú som ako šéfredaktor v Slniečku uverejnil, ona svojim žiakom čítať nedá. A vôbec, Slniečku už nedôveruje a od najbližšieho termínu ho už pre svojich žiakov objednávať nebude.

Ešte šťastie, že pani učiteľka Mária Rázusová-Martáková na matičné Slniečko a ľudovú rozprávku mala iný názor ako jej novodobá kolegyňa a pofebruároví súdruhovia vôbec. A nielen tí. Mária Rásusová-Martáková titul národná umelkyňa nikdy nezískala, ešte aj Cenu Fraňa Kráľa, staršiu obmenu dnešnej Trojruže, jej láskavo udelili až po smrti. 

Nič to preto, usmiala sa tým všetkým svojimi nádhernými očami. Takú cenu za všetko čo som pre svoj milovaný národ, jeho kultúru urobila, okrem mňa totiž nedostal nikto. A myslela na mačiatko, ktoré jej v kapse, presvedčený, že má tam „teličku“, teliatko, priniesol štvoročný Janko Benko. 

P.s.
V debate s jednou zo svojich vážených vedeckých kolegýň o tom, že je nevýslovná škoda, že v zozname odporúčano-povinnej literatúry pre deti mladšieho školského veku nie je Chlapčekovo  leto, som sa dozvedel, že celkom správne. Veď dnešné deti spisovateľkinmu jazyku nemôžu rozumieť. A vytasila argument: Pochybujem, žeby si napríklad ty vedel čo sa skrýva za názvom jednej z epizód Chlapčekovho leta Ogrmáne.