Zahraniční Slováci pre Bibiana Revue: Prof. Dr. Zoroslav Spevák:
O časopise Zornička a literárnej tvorbe pre deti vojvodinských Slovákov
Prvé stopy literárnej tvorby pre deti vojvodinských Slovákov (predtým juhoslovanských Slovákov, dnes čoraz výraznejšie Slovákov v Srbsku) siahajú po koniec 18. storočia a súvisia s osvietenským hnutím, ktoré v celoeurópskych rámcoch prinieslo vznik a rozvoj tohto špecifického literárneho odvetvia. Súviselo to zároveň so vznikom a afirmáciou detstva ako osobitnej spoločensko-kultúrnej a hodnotovej inštitúcie v tom období a snahou osvietencov o všestranné ľudovýchovné pôsobenie. V rámci takého zamerania aj literatúra pre deti so svojím účelným „zábavno-poučujúcim“ rozmerom získava na význame. Opäť v celoeurópskych, celoslovenských, ale – a to si treba zvlášť všimnúť – aj v dolnozemských rámcoch.
Intenzívnejšie podnety literárna tvorba pre deti v radoch v Srbsku získava v druhej polovici 19. storočia, keď snahy o jej inštitucionalizáciu nadobúdajú aj časopisecký pôdorys. V rokoch 1864 a 1865 v Novom Sade vychádzajú dva slovenské časopisy pre deti: Slávik („novinky pre slovenské dietky; pre obveselenie a zošlechtenie srdca“ a Zornička („list pre mládencov a panny; pre obveselenie a zošlechtenie srdca“). Vydával ich a redigoval básnik, dramatik, publicista a profesor Jozef Podhradský (1823 – 1915).
Unikátnym javom v dejinách časopisectva pre deti v kultúre v Srbsku je rukopisný časopis Mravec, „obrázkový časopis pre zábavu a poučenie“. Vydával ho a vytváral v rokoch 1892 – 1893 v Starej Pazove budúci najvýznamnejší slovenský dramatický spisovateľ na Dolnej zemi Vladimír Hurban Vladimírov (1884 – 1950), vtedy deväťročné chlapča. Uverejňoval tam vlastné rozprávky, zážitky z výletov, článočky o zvieratkách.
Tiež v Starej Pazove, v rokoch 1925 – 1927, vychádza mesačník Zornička, v ktorom je zodpovedným redaktorom učiteľ a zostavovateľ čítaniek Ferdinand (Ferdo) Klátik (1895 – 1944). Krátky život aj tohto časopisu (zanikol po dvadsiatom štvrtom čísle) ilustruje, s akými ťažkosťami sa v tom čase stretával každý, kto sa podujal vydávať časopis podobného vekového zamerania: finančné problémy, malý počet predplatiteľov, nedostatok spolupracovníkov...
Preto sa poprední v Srbsku rozhodli, že časopis pre deti bude suplovať rubrika pre deti v Národnom kalendári (Petrovec, 1920 – 1944), podobne aj „bezplatná mesačná príloha pre naše deti“ v Národnej jednote (Petrovec, 1920 – 1941), ústrednom spoločensko-politickom orgáne juhoslovanských Slovákov medzi dvoma vojnami. Zaujímavé je, že vtedy v Srbsku prakticky nemali vlastných autorov literatúry pre deti, orientovali sa na tvorbu na Slovensku. Celkovú situáciu autenticky vyjadruje a osvetľuje udalosť s dlhodobými, bezpochyby kladnými dôsledkami. Totiž, na Veľkú noc roku 1931 v Národnej jednote (č. 26 – 27, s. 4) uverejnili Súbeh na rozprávku pre dietky k uverejneniu v Národnom kalendári na rok 1932. V texte súbehu sa spresňujú podmienky súbehu, lehota, zásielka prác a výška ceny. Nakoniec sa zdôrazňuje: „Na súbeh upozorňujeme hlavne našich spisovateľov v starej vlasti. Veď u nás nemáme poviedkárov a v našom jedinom kalendári musia nájsť predsa aj deti čítanie a zábavu pre seba.“
Po druhej svetovej vojne sa tento súbeh stal konštantou, z neho pramenila veľká časť pôvodnej literárnej tvorby pre deti v Srbsku, a tak je to aj dnes. Aktuálne súbeh vypisuje a ceny zabezpečuje Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny (NRSNM) ako najvyššia inštitúcia kultúrnej autonómie v Srbsku.
Avšak najvýznamnejšou udalosťou, keď ide o časopiseckú inštitucionalizáciu literatúry pre deti v Srbsku, bolo rozhodnutie Školského výboru Matice slovenskej v Juhoslávii založiť časopis pre deti Naše slniečko. Roku 1939 jeho redigovaním poverili učiteľku a spisovateľku pre deti Adelu Petrovičovú-Čajakovú (1901–1976) a pri zrode časopisu stála ešte jedna dáma, najprv autorsky a neskôr i redaktorsky, Oľga Babylonová-Garayová (1905–1988), učiteľka, spisovateľka pre deti a ilustrátorka.
Od založenia Nášho slniečka roku 1939, vyjmúc vojnových rokov 1942 – 1945, v Srbsku dodnes neboli bez vlastného časopisu pre deti. Naše slniečko vychádzalo po rok 1941 a obnovené bolo pod starým názvom roku 1946. Od roku 1947 dostáva dobovou ideológiou sfarbené meno Naši pionieri a jeho vydávanie do rúk preberajú inštitúcie novovzniknutého štátneho útvaru – Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie. Roku 1970 sa názov koriguje na Pionieri a potom roku 1990 tento časopis dostáva národne a tradične znejúce meno Zornička. V rámci neho od roku 1981 až dodnes vychádza „príloha pre najmenších“ Mravec, ktorá je zameraná na deti predškolského veku (4 až 6 rokov). Zornička je adresovaná deťom prvého stupňa základnej školy (7 až 10 rokov, v Srbsku sa totiž deti stávajú školopovinnými až v siedmom roku).
V osemdesiatych rokoch 20. storočia časopis dosahuje svoje vrcholné obdobie, vo vizuálnom a grafickom pohľade je vyhlásený za druhý najkultivovanejší časopis vo vtedajšej veľkej Juhoslávii, nemá finančné problémy, vytvára sa okolo neho pomerne rozsiahle autorské zázemie, štrukturované ako generačne, tak aj kvalitatívne a žánrovo. Uvedieme iba tie, podľa nášho názoru najvýraznejšie autorské mená. Zakladateľmi modernej literatúry pre deti v Srbsku boli Michal Babinka (1927 – 1974) a Juraj Tušiak, (1935 – 1986), v inovatívnych snahách nasledovali ich Miroslav Demák (1948), Zoroslav Jesenský (1956) a Tomáš Čelovský (1955). Svojským javom bola výborná prozaička Mária Kotvášova-Jonášová (1957), ktorá sa vo svojej tvorbe ako jediná výrazným spôsobom zameriavala na čitateľov, či skôr čitateľky vo veku násť. Mohli by sme v tejto súvislosti uviesť ešte aspoň desať mien vtedy literárne a publikačne aktívnych autoriek a autorov. Zlaté obdobie trvalo takých desať rokov, keď potom v Juhoslávii dochádza k občianskej vojne a rozpadu štátu. Niektorí autori odchádzajú na Slovensko, do novovzniknutej samostatnej Slovenskej republiky, niektorí, žiaľ, umierajú a tí málopočetní, ktorí zostali, bojujú o obyčajné prežitie Zorničky. V tých najťažších rokoch podpora prichádza nie zo Srbska, nie zo Slovenska, ale z vtedajšej Nadácie otvorenej spoločnosti v Srbsku.
Dnes je vydávanie Zorničky relatívne stabilné, aktuálnym vydavateľom je štátom financovaná Novinovo-vydavateľská ustanovizeň Hlas ľudu z Báčskeho Petrovca, časopis vychádza mesačne v pravidelnom rytme, okyptené autorské zázemie sa aspoň čiastočne zregenerovalo (dnes je to okolo päť-šesť pravidelne píšucich autoriek a autorov rôznych generácií. Pri tejto príležitosti spomenieme nadaného poviedkara, divadelníka a člena redakčného výboru Zorničky Jána Žolnaja (1973), ale obavy o osud Zorničky stále tlejú. A nejde tu len o celkové pochmúrne spoločenské a kultúrne ovzdušie, ale predovšetkým o skutočnosť, že Zornička v spomenutom „zlatom období“ osemdesiatych rokov minulého storočia mala 4 200 detských predplatiteľov a dnes ich je sotva tisícka. Je to predovšetkým dôsledok rapídne sa znižujúceho všeobecného počtu tunajších Slovákov v posledných desaťročiach, a taktiež aj počtu detí v školách s vyučovacím jazykom slovenským. Ide o následok zníženej miery pôrodnosti, ako aj intenzívneho procesu vysťahovania sa mladých ľudí, ale aj celých slovenských rodín smerom do Slovenskej republiky, krajín EÚ a ďalších štátov.
Hlavným a zodpovedným redaktorom súčasnej Zorničky je Vladimír Valentík (1959), všestranný a neúnavný kultúrny pracovník, aktuálny riaditeľ Slovenského vydavateľského centra a výtvarný kritik, jeho zástupcom a výkonným redaktorom je autor týchto riadkov prof. Dr. Zoroslav Spevák (1956). Tento vysokoškolský pedagóg je zároveň najproduktívnejším slovenským autorom pre deti v Srbsku, publikuje pod pseudonymom Zoroslav Jesenský.
Spoločne čelia aj súčasným výzvam, najmä v oblasti globálnej digitalizácie, ktorá má vplyv najmä na deti a ich detstvo. S tým súvisí napríklad znižovanie jazykovej kompetencie používania slovenského-materinského jazyka v rámci Srbska, čo sa odzrkadľuje na redaktorskej praxi v časopise, motivačnej rovine potenciálneho detského čitateľa a na celkový status a akceptáciu časopisu v žiackej populácii. Veľkou pomocou a prínosom pre Zorničku je, keď texty z nej pani učiteľky využívajú na hodinách v rámci riadnej výučby slovenského jazyka.
V situácii, akú sme načrtli, nie je celkom jednoduché kormidlovať orechovou škrupinkou, akou je (menšinový) časopis pre deti. V popredí našich snáh zostáva podporovanie pôvodnej slovenskej literárnej tvorby pre deti, k čomu slúži aj každoročná súťaž z oblasti prózy a poézie. V každej z týchto kategórií odborná porota udeľuje tri ceny. Odmenené práce, ale aj iné, ktoré spĺňajú umelecké kritériá, redakcia v časopise uverejní. V Zorničke sústavne publikujeme aj staršiu a súčasnú tvorbu autorov zo Slovenska, ale aj prekladovú tvorbu, predovšetkým srbských a svetových autorov. Asi polovicu priestoru v časopise zaberajú práve beletristické príspevky.
Druhú polovicu časopisu zaberajú príspevky publicistického, náučného a zábavného rázu, hádanky, logické hádanky, hlavolamy, bludiská, žarty a pod. Všeobecne povedané, snažíme sa robiť časopis tak, aby mal vnútornú dynamiku, pútavosť, sviežosť a aby zachovával kontakt so svetom súčasného dieťaťa. Našou stratégiou je písať jednoduchým štýlom, spisovným, ale nie príliš zložitým jazykom, uprednostňujeme krátke písané formy, vizuálnu zložku, ktorú vytvárame takpovediac svojpomocne, považujeme za rovnocennú s tou textovou. Priamy a interaktívny kontakt s čitateľským zázemím a školským prostredím sa snažíme udržiavať prostredníctvom rubriky Zorničkine talenty, keď vyhľadávame slovenské deti, ktoré vynikajú v určitých oblastiach a predstavujeme si ich v každom čísle. Túto rubriku má na starosti mladý člen redakčného výboru, vyštudovaný novinár, master komunikológie a poviedkár Miroslav Gašpar (1989), ktorý uverejňuje výtvarné a literárne práce detí. Pomáhajú nám aj motivované pani učiteľky, ktoré do atraktívnych súťaží zapájajú aj rodičov. Za dôležité a prioritné považujeme aj environmentálne témy, ktoré reprezentuje rubrika Z lona matky prírody. Túto oblasť má na starosti Viliam Spevák (2009), študent na Prírodovednom lýceu v Brne. V časopise sa nachádzajú aj rubriky ako napríklad Do vesmíru a späť, Majú roboti čoraz viac roboty?, no nezabúdame ani na témy týkajúce sa zdravého životného štýlu. Záver časopisu tvorí relaxačná rubrika Zasmejte sa, smiechoši, kde uverejňujeme obrázkové a textové vtipy vhodné pre deti, ktoré deti čítajú zväčša ako prvé.
V Zorničke sa snažíme podporovať u detí status materinskej reči, vytvárať u nich čitateľské návyky. V redaktorskej práci nám obzvlášť záleží na afirmácii proaktívneho postoja k svetu, v ktorom deti vyrastajú, podnecujeme ich k racionálnemu poznávaniu dôležitých aspektov, k pozitívnemu vnímaniu vlastnej existencie a vlastnej budúcnosti. Vyhýbame sa tónu a tendenciám „vyplakávania a lamentovania“ nad (inak evidentným) prejavom vysychania slovenskej komunity v Srbsku. Snažíme sa ich uchrániť pred rigidnou folklorizáciou a ďalšou provinčnosťou spoločenského a národno-kultúrneho života.
Naším cieľom je byť akýmsi útlym, ale nepoľavujúcim lúčom modernosti a zároveň spojivom s budúcnosťou, ktorá sa na dnešné deti vyslovene rúti. Byť teda aspoň minimálnou podporou v ich konfrontácii so svetom, v ktorom žijú a žiť budú. Je to iskierka ambície a vášne, s ktorou našu Zorničku vytvárame. A robíme to s jediným všeobecným implicitným odkazom: neboj sa, dieťa, neutiekaj sa do minulosti, do osídiel zápecníctva, zdvihni smelo hlavu pred výzvami života, ktorý je napriek všetkému vzácny a často aj krásny a teda hodný žitia. Vykroč mu v ústrety. Prehryz sa k jeho slnečným stránkam a autentickým hodnotám a spomeň si okrem iného aj na povestné slová superhrdinu z knihy Jozefa Cígera Hronského (1896 – 1960) Smelý Zajko, ktoré vyriekol, keď sa nie tak dávno viezol na chvoste lietadla: „Smelý som, múdry som, a preto mi je dobre.“
ZOROSLAV SPEVÁK (7. 9. 1956 Báčsky Petrovec, Srbsko)
Je dlhodobým redaktorom, resp. šéfredaktorom časopisu pre deti Zornička v dnešnom Srbsku. V literárnej tvorbe používa pseudonym Jesenský, priezvisko to po mame. Základnú školu a gymnázium absolvoval v rodisku, vysokoškolské štúdiá na Filozofickej fakulte v Novom Sade, odbor Pedagogiky. Na tejto fakulte pôsobil vyše štyridsať rokov, počas ktorých dosiahol titul profesora. Publikoval rad monografií a vysokoškolských učebníc a desiatky štúdií a článkov, predovšetkým z oblasti dejín pedagogiky (najviac komeniológie), dejín detstva a menšinového vzdelávania. Pôsobil, resp. stále pôsobí i na vysokých školách v Trnave a Bratislave.
Okrem kariére vysokoškolského učitel’a sústavne sa venoval i literárnej tvorbe pre deti a zostavovaniu učebníc pre slovenský jazyk a lietaratúru v Juhoslávii, resp. Srbsku a v Chorvátsku.
Debutoval zbierkou beletrizovaných biografií Malí velikáni (1983), po ktorej nasledovali knihy prózy Mastené, paprené, solené... (1987), Mám mušku v oku (1989), Bartolomej Kolumbus v Erdevíku (2001), Starenka Marienka, pes Vlado a chlapci (2006), Ide T-rex (2016) a Tri plus tri sú osem (2019). Niektoré z týchto kníh vyšli aj v srbskej mutácii. V posledných rokoch sa prevažne venuje písaniu poézie pre deti. Od roku 2017 publikoval deväť kníh básní. Prvou bola Sedel som raz na múriku (2017) a nasledovali tesne za sebou Každý deň má inú farbu (2018), Správni hráči nekvočia len pri počítači (2018), Pán v oranžovom kabáte (2019), S mamou do škôlky (2019), Zo života bĺch (2019), Novučičké básne (2020), Zelené a žlté ježibaby (2021) a Veselé.veslo@ gmail.com (2024). Zostavil antológiu slovenskej prózy pre deti v Juhoslávii Postavím si palác z palaciniek (1996). Vydal i zbierku poviedok pre dospelých Prst v nose (1985).
